Smolný úlovok kapitána Kidda
   I keď sa o kapitánovi Kiddovi hovoria mnohé desivé historky, nebol príliš krvilačným ani príliš úspešným pirátom. V roku 1695 podpisuje v Londýne korzársku zmluvu, ktorá ho oprávňuje zmocniť sa ktorejkoľvek pirátskej alebo francúzskej lode, plávajúcej v medzinárodných vodách.
   Až v januári roku 1698 sa mu však darí prvý poriadny lup, keď v Indickom oceáne prepadá loď Quedagh Merchant, ktorá pláva z indickej Kalkaty s nákladom vzácnych látok, zlata, striebra, diamantov a ďalšieho nákladu. Pre Kidda je to osudový čin. Loď je síce vybavená francúzskym sprievodným listom, ale v skutočnosti patrí skupine vplivných arménskych kupcov, ktorí sa sťažujú až v samotného indického panovníka, Veľkého mogula Aurangzeba. Vzniklý škandál predstavuje výrazné ohrozenie obchodných záujmov Angličanov v Indii, a tak je Kidd prehlásený "pirátom mimo zákon".
   Na ukoristenej lodi pláva do Karibského mora a pri ostrove Catalina neďaleko haitského pobrežia ju údajne potápa. Niekde blízko potom, podľa svojho tvrdenia, ukrýva poklad väčšej časti ulúpených cenností. V tej dobe už síce vie, že je hľadaným psancom, netuší však, že do ako zložitej hry sa zaplietol. Zrejme sa chce nejako obhájiť a tak sa vydáva do vtedy anglického New Yorku. Zakotví pritom pri Gardinerovom ostrove blízko Long Islandu, kde jeho ľudia zakopávajú zbytok cenností. Tento poklad je však čoskoro objavený. Kidda zatknú, privezú do Anglicka a roku 1701 obesia.

"Zasypem zlatom Londýn!"
   Hovorí sa, že po vypočutí rozsudku povedal Kidd sudcom: "Viem o fantastickom poklade, nechajte ma nažive a ja vám poviem, kde je." Vraj tiež zvolal: "Mám dosť zlata, aby som ním zasypal Londýn!" Lenže kde to zlato je?
   Po Kiddovej smrti sa vystrojili desiatky "pravých" máp a návodov, poklad však podľa nich nikdy nájdený nebol. Až v 20. storočí sa objavuje člověk, anglický advokát a zberateľ starožitností Hubert Palmer, ktorý tvrdí, že narazil na skutočnú stopu. Medzi rokmi 1929 - 1934 vraj kúpil niekoľko predmetov, ktoré kedysi patrili Williamovi Kiddovi: dubový stôl, dve truhly a puzdro na šitie.
   Vo všetkých boli dômyselne maskované úkryty a v nich niekoľko pergamenov s mapami ostrova, označeného ako Skeleton Island (Ostrov kostlivcov). Na jednej z máp sú aj dve krížiky, vyznačujúce miesta s ukrytými pokladmi. Napodrobnejšia mapa dokonca obsahuje údaje o zemepisnej šírke a dĺžke ostrova, ktorý má ležať kdesi v čínskych moriach.
   Vybavený týmito údajmi začína Hubert Palmer plánovať výpravu. Lenže vypukla vojna a necelé dva roky po nej Palmer umiera.

Našli poklad Japonci?
   Mapy zdedila Palmerova domáca Elizabeth Dicková, ktorá ich v roku 1950 (vraj za prisľúb polky pokladu) poskytla dvom Angličanom, Taylorovi a Shepherdovi. Tí na problém hľadia vedecky. Pretože na súradniciach z údajnej Kiddovej mapy žiadny ostrov neleží, nechávajú so vypočítať možnú odchýlku astrolábu - prístroja, ktorý Kidd rovnako ako iní kapitáni na konci 17. Storočia používal k navigácii. Získavajú tak približný rozsah oblastí, v ktorej by sa mal Kiddov ostrov nachádzať.
   Následné pátranie v mapách im prináša objav malého ostrovčeka vo Východočínskom mori, ktorý by mohol jako hľadaná skrýš pripadať v úvahu. Angličania zohnali peniaze, posádku a loď, lenže ta sa na nešťastie pár dní po vyplávaní potopila. Pasažieri aj posádka sa síce zachránila, z výpravy však vzišlo.
   V roku 1956 (podľa iných prameňov 1952) zverejnila japonská tlač senzačnú správu, podľa ktorej bol poklad kapitána Kidda objavený na ostrovčeku Jokoate, južne od Japonska! Výprava financovaná Masahirom Nagašimom, tam vraj našla jaskyňu plnú strieborných prútov a bedien s peniazmi. Nagašima údajne poklad predal štátu, viac už sa o ňom nepísalo. Je tu ale jeden háčik. Podľa dostupných údajov William Kidd nikdy v čínskych moriach nebol!

Krik mŕtveho dievčaťa
   Ak nie je Kiddov poklad vymyslený, kde ho teda máme hľadať?
   Najpravdepodobnejšie je, že cennosti stále ležia niekde pod pieskom karibského ostrova Anguilla, kde Kidd cestou do New Yorku prekazateľne pristál, alebo vo vraku samotnej lode Quedagh Merchant pri ostrove Cataliny. Hovorí sa tiež o súostroví Selvagens u Madeiry, o ostrove Isla del Maiz u nikaragujskoho pobrežia alebo o bahamskom ostrove West Caicos. Kiddovi sa niekedy pripisuje aj tajomní Jama pokladov na Oak Islande pri pobreží Nového Škótska.
   Na ostrove Cape Sable u ktorého pobreží sa vraj hovorí o podivných zvukoch, ktoré tam údajne doliehajú z neďalekého ostrovčeka Hannah. Vraj je to krik nevinného dievčaťa, ktoré "krvilačný kapitán Kidd" nechal zavraždiť a zakopať spolu s pokladom. To však piráti, v rozpore s obecnou mienkou obvykle nerobili.
   Ak chcete môžete veriť aj povestí o tajomnom Skull Islandu (Ostrove lebky) kdesi v Karibiku. Je to vraj ostrovček v tvaru ľudskej lebku. Mnohí piráti v raj na ňom zakopali svoje pokladu - včetne Williama Kidda. Možno vás k nemu dovedie šifra, ktorú Kidd údajne prepašoval z vezenia svojej žene Sáre: 443106818. Lepšia stopa zatiaľ nie je k dispozícii.

Rafinovaná Jama pokladov
   Oak Island (Ostrov dubov)) je ostrovček pri pobreží kanadskej provincie Nové Škótsko, prerastený kedysi mohutnými červenými dubmi, ktoré mu dali meno. Pod jednám z nich nachádza v roku 1796 farmársky synček Daniel McGinnis záhadnú priehlbín. Zodretý pahýľ vetve, trčiaci z nej, prezradzuje, že na ňom kedysi viselo niečo hodne ťažkého. McGinnis usúdil, že priehlbina je zasypaná jama, v ktorej je iste ukrytý pirátsky poklad. Druhý deň už sa na Oak Islande oháňa krompáčom a spolu s ním dvaja jeho priatelia. Mladíci netušia, do akého veľkého "krajca" sa zakusli. O mnoho rokov neskôr dostáva jama prezývku Money Pit - Jama pokladov.
   Behom ďalších dvoch storočiach preryli najrôznejší hľadači pokladov okolie jamy doslova ako krtkovia, niekedy plánovite, ale častejšie skôr chaoticky. V jame samotnej postupne odkryli radu prepážok z dubového dreva, pod ktorými sa mali skrývať bedne s pokladom. Kopanie však sťažovala spodná voda, ktorá do jamy neustále natekala. Časom sa zistilo, že ide o rafinovaný spôsob zabezpečenia. Podzemné kanály spojujú Jamu pokladov s niekoľkými miestami na pobreží, odkiaľ do nej dômyselnou sieťou drenážnych kanálikov priteká voda z mora. Kanála sa nikdy nepodarilo celkom upchať ani prerušiť.

Hľadá sa po celom svete
Krvavá daň
Na atole Pinaki v súostroví Tuamotu vo Francúzskej Polynézii je vraj ukrytých osem bedien s pokladom z katedrály peuránskeho mesta Pisco, ulúpených v roku 1860 skupinkou amerických dobrodruhov. Existuje niekoľko máp s jeho údajnou polohou.

>Atol Pinaki vyzerá pri pohľade z vesmíru skutočne idylicky. Pre mnohých hľadačov pokladov sa však stal smrtiacou pascou. <

Uvádza sa, že poklad len za minulé storočie hľadali takmer dve desiatky výprav. Hľadanie ale neprinieslo žiadne zlato, zato však mnoho krvi. Zahynulo pri ňom niekoľko desiatok domorodých potápačov, dvaja hľadači spáchali samovraždu, jeden bol zavraždený a na korálových útesoch obklopujúcich atol sa potopilo sedem škunerov s 24 námorníkmi.

Kde sú dve milióny?
V 30. rokoch 19.storočia prekopalo 600 domorodých kopáčov, dovezených Španielmi, ostrov Agrihan v Severných Mariánach južne od Japonska (niekedy sa uvádza, že šlo o neďaleký ostrov Guguan). Hľadali tam dva milióny zlatých španielskych -pesos de oro-, ulúpených roku 1826 Škótom Andrewom Robertsonom na anglickej lodi Peruvian. Aj cez neobyčajnú dôkladnosť nenašli jedinú mincu.

>Vulkanický ostrov Agrihan je takmer neobývaný. Sú práve tu ukryté peniaze z lode Peruvian? <

Poklad čínskeho piráta
Na ostrove Calayan v Babuyanskom súostroví medzi Filipínami a Tchaj-wanom je vraj ukrytý poklad čínskeho piráta Li Ma Chunga z 16.storočia. Pred druhou svetovou vojnou ho tam hľadal fínsky novinár a cestovateľ Aleko Lilius. Údaje zo starého pergamenu ho vraj zaviedol na staré pohrebisko s 13 mohylami a tiež do tajomnej jaskyne, do ktorej sa dalo vliezť len lanom. V nej našiel veľkú nádobu z čínskeho porcelánu, naplnenú cennosťami.
V pátraní však nepokračoval. Jeden z členov jeho výpravy totiž za nevyjasnených okolností náhle zomrel. Na všetkých tiež pôsobilo veľmi depresívne prostredie starého cintorína s rozkopanými hrobmi plnými spálených ľudských kostí, chránených dávnym tabu, a tak ostrov opustili.

Zavalený úkryt
Blízko juhozápadnej zátoky na nehostinnom ostrove Trindade, 715km východne od brazílskeho pobrežia, sú údajne tiež zakopané poklady. Podľa niektorých tvrdeniach dokonca ide o ukradnuté zlato z katedrály v Lime, hľadané inak skôr na Kokosovom ostrove.

>Ostrov Trindade poslúžil ako predloha jednému literárnemu "ostrovu pokladov" - Krabiemu ostrovu z románu Peter Kačka Arthura Ransoma<

Jako prvý po ňom pátral kapitán Tom Sinnet z Newcastlu vybavený mapkou, získanou od človeka, ktorý tvrdil, že je jediný žijúci člen -pirátskej- posádky, ktorá limsky poklad ukradla. Údajne miesto úkrytu však našiel zavalené. Na prelome rokov 1889-1890 urobil najvážnejší pokus o nájdenie pokladu na Trindadu britský právnik a spisovateľ Edward Knight. Jeho výprava strávila na ostrove niekoľko mesiacov, ručne premiestnila tony materiálu, ale tiež nič nenašla.

Je to falošná stopa?
   Systém podzemných kanálov na Oak Islande je nepochybne dielom schopného inžiniera a jeho budovanie trvalo iste veľmi dlho. Mohli niečo podobného postaviť piráti?
   Nepriame dôkazy vraj ukazujú na osobu Williama Kidda, ktorý však toľko času nemal. Hovorí sa tiež, že by Jama pokladov mohla byť veľkým "pirátskym trezorom", alebo, že je tu ukrytá korisť, získaná britskými vojakmi pri vyplienení Havany v roku 1762. Podľa iného názoru zakopali na ostrove svoje cennosti námorníci zblúdilej španielskej galeóny.
   Existujú aj dobrodružnejšie hypotézy, podľa ktorých je na Oak Islande ukrytý poklad starých Vikingov, Inkov alebo Mayov, pripadne zlato z majetku rytierskeho radu templárov, zrušeného v 14. Storočí.
   Nemožno zabudnúť ani na teóriu o falošnej stope. Zlatá jama podľa nej mohla byť len návnadou. Poklady vraj síce na Ostrove dubov boli, ale v iných skrýšiach, ktoré už môžu byť dávno prázdne. Kope sa tu ale dodnes.

Záhadný kryptogram piráta La Buse
    "Nájdete môj poklad, ak porozumiete!" Tieto slová vraj vykríkol 7.júla 1730 spod šibenice na ostrove Bourbon (dnešnej Réunion) francúzsky pirát Olivier Levasseur prezývaný La Busse. Do prihliadajúceho davu pritom hodil papier so sedemnásť riadkovou šifrovanou správou, obsahujúcou vraj kľúč k nájdeniu obrovského pokladu.
   La Buse sa ho zmocnil v roku 1721 na portugalskej lodi Nossa Senhora do Cabo. Šlo o šperky, perly, zlato, striebro, drahý nábytok, látky a kultovné náčinie , ktoré so sebou viezli indický miestokráľ Ericeira a arcibiskup z Goy. Správy o tom, čo La Busse robil medzi rokmi 1721-1729, sa značne rozchádzajú. Možno využil amnestiu pre pirátov, vyhlásenej francúzskym kráľom, a časť pokladu vrátil, možno nie…. Nejaký čas sa vraj živil na Madagaskare ako lodivod. V roku 1729 však bol ako bývalý pirát zajatý a postavený pred súd. Mal teda skoro osem rokov na to aby svoje cennosti dobre ukryl. Ale kde?
   Tajomný La Busseho kryptogram s návodom sa stratil a tak sa uvažovalo o ostrovoch Mauritius, Réunion, alebo Rodrigues v Maskarénach, alebo o ostrove Sainte Marie při Madagaskare, o seychelskom ostrove Frigate. Isté nepriame dôkazy však vraj svedčia o tom, že La Busse svoju skrýšu najpravdepodobnejšie vybudoval na najväčšom ostrove Seychel - na Mahé.

Kostry na pláži
   V roku 1923 odhaluje neobvyjle nízky odliv na pláži Beau Vallon (alebo Bel Ombre) na ostrove Mahé riadok balvanov s rytinami hadov, koní psov a ľudí, kľúčové dierky a "hľadiaceho oka". Kameňov si povšimla majiteľka blízkych pozemkov Rose Savyová a začala pátrať po ich význame. V tej dobe sa tiež po dvoch storočiach odkiaľsi vynorila šifrovaná listina, označovaná za La Busseho kryptogram a štyri ďalšie súvisiace dokumenty.
   Kryptogram sa nakoniec podarilo rozlúštiť. Získaný text síce nedáva valný zmysel, zdá sa však, že má čosi spoločného práve s podivnými znakmi na pláži. Pani Savyová necháva na mieste kopať. Vykopávky však odhalili len tri ľudské kostry. Jedna z nich leží voľne, dvaja mŕtvi sú pochovaní v rakvách. Obaja kedysi nosili v ľavom uchu zlatý krúžok, snáď teda ide o pirátov. Nič viac sa na pláži nenašlo.
   V roku 1949 sa prichádza na Mahé zotaviť bývalý britský vojak Reginald Cruise-Wilkins. Zoznamuje sa s pani Savyovou a jej prostredníctvom aj so záhadou kameňov a pirátskeho pokladu. Rozhodne sa, že ho nájde, zakusne sa do problému s urputnosťou anglického buldoga a venuje jeho riešeniu celý zbytok svojho života.

Príliš vzdelaný pirát
   Po dôkladnom štúdiu starých listín dospieva Cruise - Wilkins k názoru, že ich pisateľ musel byť dobre oboznámený s gréckym bájoslovím. Práve odkazy na mytologicxké príbehy, ktoré sa v listinách hojne nachádzajú, mali hľadačovi ukázať cestu k pokladu. Cruise - Wilkinsovi sa podaria kombinácie rôznych údajov najprv na pláž za jeho bungalovom, kde najatí robotnici vykopú sochu ženy ktorú pokladá za bohyňu Andromedu.
   Na jednom z kopcov vnútrozemí pre zmenu nachádzajú kostru koňa, symbolizujúceho vraj Pegasa a blízko zvláštny balvan pokrytý rytými znakmi v tvaru písmena V. Je ich dvanásť, čo zapálenému hľadačovi pripomína báj o Heraklovi a dvanástich úlohách, ktoré tento silák splnil pre mykénskeho kráľa Eurysthea.
   Cruise - Wilkins usúdil, že La Buse zašifroval cestu za svojím pokladom pomocou skrytých vodítok, odkazujúcich na jednotlivé Heraklové úlohy. Tieto vodítka naviac musia byť nájdené v správnom poradí. Hľadá ich a dokonca nachádza - kosti prasaťa, býčí roh, opracované kamene a rôzne rytiny.
   Hľadanie trvalo mnoho rokov a skončilo na tej istej pláži, kde bola kedysi nájdená "bohyňa Andromedy". Južne od nej sa Cruise - Wilkinsovi podarilo objaviť zle prístupné podmorské jaskyne. Je presvedčený, že La Buse v nich ukryl svoj poklad za pomoci kolmej šachty, ktorej maskovaný vchod sa nachádza niekde pod morskou hladinou, Na jeho hľadanie však už nemá peniaze ani dosť síl.

Pár stôp od pokladu!
   Reginald Cruise - Wilkins umiera v roku 1977, s faktom, že nenašiel jediné zlaté zrnko. Nechal sa príliš uniesť svojou fantáziou? Jeho syn John si to zrejme nemyslí a nemyslí si to ani Robert Grafe, ktorý prišiel na ostrov Mahé v roku 1984.
   Najprv pátral po pokladu spolu s Johnom Cruise - Wilkinsom a roku 2003 sa pustil do hľadania na vlastnú päsť a to na pláži, kde kedysi Reginald Cruise - Wilkins objavil jednu z najzaujímavejších indícii, kocku domina označenú šiestimi a dvoma okami.
   V La Buseho dokumentoch je údajne práve číslo 62 zmieňované ako kľúčový uhol, ktorý by mal viesť k skutočnému úkrytu. Robert Grafe tiež objavuje v okolitých skalách a na rôznych kameňoch sústavu jamôk, odrážajúcu vraj konšteláciu hviezd, zmieňovanú v jednom z dochovaných dokumentoch. Grafeho robotníci sa potom pomocou sacieho bagru začínajú pod čiarou prílivu dobývať do údajnej chodby, ktorá ich má doviesť k La Buseho pokladnici. Koncom roku 2004 sa však náhle prepadá strop a práce sú prerušené. K pokladu pritom, podľa Grafeho tvrdenia chýba "len pár stôp".
   Čo bolo ďalej, nie je známe. Poklad však celkom iste nájdený nebol.
   Nie je to žiadny div. O mnohých pirátskych pokladoch máme ďaleko presnejšie údaje a napriek tomu neboli objavené. Tie najslávnejšie ležia na tichomorskom Kokosovom ostrove.

Tajomstvo Kokosového ostrova
   Malý a osamelý Kokosový ostrov (Isla de Coco) patrí Kostarike, od ktorej brehov je vzdialený 550 kilometrov. Je to ostrov vulkanického pôvodu a strmých svahov, prešpikovaný jaskyňami a roklinami a prerastený neprepustnou tropickou vegetáciou.
   Vládne v ňom nepríjemne vlhká a horúca klíma, v ktorej sa darí otravnému hmyzu. Ľudia tu nikdy nežili. Sú tu však pramene sladkej vody, a tak býval ostrov obľúbenou zastávkou veľrybárov i najrôznejších dobrodruhov.
   Predpokladá sa, že sú tu na rôznych miestach ukryté najmenej tri veľké pirátske poklady. Svoju korisť tu mal koncom 17. storočia zakopať korzár Edward Dawis a v roku 1819 aj pirát Benito Bonito. Najslávnejším tunajším pokladom je však tzv. limský poklad, ktorý v roku 1821 na ostrove ukryli námorníci z lodi Mary Dear škótskeho kapitána Williama Thompsona.

Zlato z katedrály
   Thompsonovú loď si vybrali španielskí obchodníci a duchovní peruánskeho mesta Limy, aby zachránili svoje peniaze a tiež chrámový poklad pred blížiacimi sa oddielmi juhoamerických bojovníkov za nezávislosť. Oným chrámovým pokladom bola udivujúca zmes bohoslužobných a umeleckých predmetov zo zlata a striebra zdobeného drahokamami, nazhromaždená v limskej katedrále za tri storočia jej existencie. Medzi klenotmi vynikla najmú dvojmetrová socha Panny Márie z rýdzeho zlata.
   William Thompson, pokladaný v Lime za spoľahlivého a schopného obchodníka, svojím pokladom úspešne vyplával z obliehaného prístavu Callao. Potom však on aj jeho posádka podľahli zlatému mámeniu, povraždili neveľký španielsky doprovod a vydali sa k opustenému Kokosovému ostrovu, kde poklad zakopali, vraj v 12 veľkých truhlách.
   Do dnešných dní ho hľadali viac než tri stovky expedícií z celého sveta!

Nájdený a znovu stratený
   Thompson a jeho ľudia mali smolu, padli do španielskeho zajatia. Posádka bola bez milosti popravená, len Thompsona a prvého dôstojníka Jamesa Forbesa Španieli ušetrili pod podmienkou, že ich dovedú k pokladu. Hovorí sa, dokázané to však nie je, že obaja muži spoločne doplávali so španielskymi vojakmi až na Kokosový ostrov, tam im však utiekli do džungle. Pol roka prežili na ostrove, než ich zachránili veľrybári. Chorý Jorbes vraj čoskoro na to zomrel.
   William Thompson sa usadil na Newfoindlande, ale pretože bol celkom bez prostriedkov, nikdy sa už na Kokosový ostrov nevrátil. Roku 1845 tesne pred smrťou však zveril svoje tajomstvo námorníkovi Johnovi Keatingovi. Tomu sa hneď podarilo vystrojiť výpravu a doplávať na Kokosový ostrov, kde sa spolu s blízkym priateľom Boagom a mapou nakreslenou podľa Thompsonových inštrukcii vydali hľadať poklad.
   Vraj ho skutočne našli, dobre maskovanej jaskyni. Nemohli ho však odniesť - posádka ich lodi totiž o ničom netušila. Pretože sa s nikým nechceli deliť, vzali si Keating a Boag pre začiatok jen pár hrstí mincí, ale neopatrný Boag sa námorníkom pochválil. Ti sa na oboch mužov vrhli ako sršni a hrozili, že z nich ich tajomstvo vypáčia aj násilím..
   Keatingovi s Boagom nezostalo než utiecť do džungle a počkať, kým ich loď neodplávala. Čo bolo ďalej, je zahalené tajomstvom. Keď po nejakej dobe pri Kokosovom ostrove pristala iná loď, našla len jedného muža, Johna Keatinga. Boag sa vraj utopil v mori, ale málokto tomu verí. Skôr sa predpokladá, že Boagové pozostatky robia mlčanlivú spoločnosť zlatej Panne Márie z Limy.

Každá mapa je iná!
   John Keating sa na Kokosový ostrov údajne ešte raz alebo dvakrát s úspechom vrátil, zariadil si pár domov a kúpil tiež škuner. Kde na to vzal, nikomu nepovedal.
   Keď sa škunerom v roku 1868 stroskotal, život mu zachránil jeho dôstojník Nicholas Fitzgerald. Keating sa mu odmenil tým, že mu dal informácie o "zlatej jaskyni". Iné dokumenty zdedila po Keatingovej smrti jeho mladá žena a vyskytli sa aj ďalší ľudia, ktorí tvrdili, že im John Keating povedal dôležité podrobnosti o poklade z Limy.
   Problém je v tom, že dokumenty aj výpovede spolu nijako nesúvisia a v mnohých podstatných detailov si dokonca protirečí. Jedna od druhej sa líšia aj všetky "originálne" Keatingové mapy, ktoré išli z ruky do ruky, dedili sa, predávali a tak menili majiteľov. Chcel snáď Keating niekoho zmiasť? Alebo si len nepamätal?

Neúspech guvernéra
   V roku 1894 priplával na Kokosový ostrov nemecký dobrodruh August Gissler so skupinkou osadníkov, aby sa ho pokúsili kolonizovať. Gissler bol vtedy čerstvým kostarickým občanom a dokonca získal titul "Prvý guvernér Kokosového ostrova". Obdržal aj koncesiu na kopanie s tým, že dostane celé dve tretiny z každého pokladu, ktorý nájde. Zatiaľ čo ostatní osadníci po troch rokoch prekliaty a k životu nevhodný ostrov opustili, Gissler so ženou a sluhom ostali.
   Medzitým sa na ostrove striedali ďalšie a ďalšie výpravy hľadačou pokladov, ktorým kostarická vláda vydávala povolenia ako na bežiacom páse. V roku 1897 zakotvili na ostrove dokonca dve britské vojnove lode. Tri stovky námorníkov, ktorým velil admirál St, Leger Bury Palliser, doslova preorali dostupné časti ostrova výbušninou, ale nenašli nič. A to mal Palliser dôveryhodné informácie od istého Georga Haffnera, ktorý vraj limský poklad v jeho úkryte na vlastné oči vidiel!
   Palliser neskôr odišiel z armády a na Kokosový ostrov sa vydal ešte dvakrát, k malej radosti Augusta Gisslera. Potretí krát, roku 1904 dokonca bez povolenia kostarických úradov. Na ostrove sa vtedy zišli hneď dve výpravy a dynamitom sa nešetrilo. Súperenie konkurentov vyvrcholilo smrťou jedného z hľadačov pri explózii nálože. Opäť sa však nič nenašlo.
   V roku 1914 opustil Kokosový ostrov aj sklamaný August Gissler. Za dlhých 20 rokov našiel na ostrove len jednu jedinú zlatú mincu, zlatý dublon z roku 1788.

Prízrak Jamesa Forbesa
    Roku 1939 sa v Spojených štátoch zjavil "prízrak Jamesa Forbesa", muž zhodného mena, aké mal prvý dôstojník Thompsonovej Mary Dear. Tvrdil, že je vnukom spolupáchateľa krádeže limského pokladu, ktorý vraj nezahynul, ale ožil svoj život v Kalifornii. Dokonca mal originálnu mapku zo zakreslenou polohou pokladu, ktorý mal byť ukrytý na pláži zálivu Chatham, tesne pod čiarou zálivu, v skrýši pod plochým kameňom, označeným rytinou kotvy.
   James Forbes zohnal spoločníkou, potom však náhle zomrel. Pátrania sa ujal jeho syn a údajný lupičov pravnuk, tiež James. Pri svojej druhej výprave na jar roku 1940 objavil v piesku kameň s rytinou šípu a písmenom K, ale nič iné. Nedlho potom vraj členovia výpravy prepadli skepse a z Kokosového ostrova odplávali. Zvláštne je, že Forbes sa na ostrov ešte minimálne trikrát vrátl, naposledy v roku 1951 Bol naozaj tak vytrvalým pátračom, alebo Thompsonov poklad našiel a tajne po častiach odviezol, kostarickým úradom priamo pod nosom?
   Oficiálne objavili Forbesoví muži na ostrove len niekoľko článkov prepychového zlatej reťaze.

Utajená vražda
   Roku 1962 pribudli do krvavého zoznamu obetí Kokosového ostrova ďalší mŕtvi. Francúzsky novinár Jean Portella spisovateľ Claude Challes sa pri hľadaní pokladu utopili v zálive Chatham pod prevráteným člnom.
   Iných Francúzov táto udalosť nijak neodradila. Roku 1966 pristáva na Kokosovom ostrove prísne tajná a dokonale vybavená výprava Jacquesa Boucauda s generátorom, trhavinami, vysielačkami, kyslíkovými prístrojmi a detektorom kovov. Členovia výpravy síce nachádzajú doposiaľ neznámu jaskyňu na východnom pobreží, čoskoro je im však jasné, že ju už pred nimi navštívil niekto iný. Ležia v nej totiž telesné pozostatky dvoch mužov, ktorí sa tu kedysi dávno navzájom zavraždili. Jednému z nich trčí z hrudi nôž a v ruke drží sekeru, druhý má hlbokú ránu v lebke.
   Okrem hromady "hľadačských" artefaktov z 19. storočia nachádzajú Boucaudoví muži v jaskyni aj dve bedničky. Každá obsahuje 1000 zlatých španielskych mincí a 15 zlatých prútov. Stopy naznačujú, že mŕtvi boli súčasníci Johna Keatinga a že ku tragédii došlo niekedy po roku 1841. Čo to boli za muži a odkiaľ pochádzalo ich bohatstvo? To nikto nevie.

Koniec lovcov pokladov
   Posledná veľká výprava sa na Kokosový ostrov vydala v 80. rokoch minulého storočia. Aj keď bola vybavená najmodernejšou technikou, nenašla nič. Nie je teda hľadanie pokladov Kokosového ostrova, ktoré stálo životy najmenej šiestich ľudí, len honbou za chimérou?
   Nejaké poklady tu nepochybne ukryté boli. Je však otázkou, čo sa s nimi stalo. Pokiaľ ich niekto naozaj našiel, možno o tejto skutočnosti pomlčal. Poklady mohli byť tajne odvezené alebo premiestnené inam. Mnohé časti ostrova sa vinou činnosti hľadačov zmenili k nepoznaniu, pôvodné inštrukcie a mapky sú nanič. Na ostrove tiež často dochádza k zosuvom pôdy, ktoré mohli niektoré z úkrytov zasypať lepšie, než by to dokázali sami piráti.
   Kokosový ostrov bol v roku 1978 vyhlásený Národným parkom a v roku 1997 zapísaný na zoznam Svetového dedičstva UNESCO. V súčasnosti je obývaný len kostarickými ochrancami prírody a na breh sa smie len s ich súhlasom. Nie je tam dovolené táboriť, hľadači pokladov nie sú na ostrove vítaní. Edward Davis, Benito Bonito aj William Thompson môžu kľukne spať. Pokiaľ ich poklady ležia na ostrove i dnes, sú tam v bezpečí.

Zlaté mámenie
   Po svete sú vraj ukryté stovky pirátskych pokladov. Ich "majitelia" si ich odložili na lepšie časy, aby raz mohli v pohodlí dožiť svoje životu ako úctyhodní rentieri. Málokomu sa to však podarilo. Väčšina pirátskych kapitánov bola zabitá v boji alebo chytená a popravená. Mnohí piráti zomreli vo väzniciach, iní skončili v chudobe a bez prostriedkov, ktoré by im umožnili ich poklady, ukryté kdesi na opačnej strane zemegule, znovu vykopať.
   Mnohé z pokladov existujú len vo fantázii snílkov, iné však v jaskyniach pod pieskom pláží alebo na morskom dne ležia naozaj. Často sa o nich páse, informácie o väčšine z nich sa však bohužiaľ značne rozchádzajú. Mnohokrát ani nejde odlíšiť pravdu od legendy. Existujú desiatky zaručene pravdivých návodov, ako sa k pirátskym pokladom dostať, napriek tomu je známe len pár prípadov, kedy podľa nich niekto naozaj niečo našiel.
   Zlato nielen vábim ale prebúdza závisť, nenávisť a strach. A tak je takmer isté, že mnohí z tých, kto k nejakému pokladu prišli, si to radšej nechali pre seba.