iráti si presekávali cestu na palubu ťažko naloženej lode v nádeji, že jej podpalubie bude plné zlata. Ak mali šťastie, celá posádka mohla zbohatnúť tak, že to prekonalo ich najbáznivejšie sny. Keď v roku 1693 Thomas Tew prepadol loď v Indickom oceáne, každý člen posádky získal korisť v hodnote 3 000 libier, podľa vtedajších pomerov sa všetci stali naraz milionármi. (Anglický námorník vtedy zarábal mesačne iba jednu libru!) Taká bohatá korisť bola však výnimkou. Piráti zväčša získavali oveľa skromnejšiu korisť alebo - v horšom prípade - narazili na loď s nie veľmi cenným nákladom.

Zakopané poklady
S pirátmi sa začali spájať príbehy o zakopaných pokladoch. Nie je veľa príbehov o pirátoch, ktorí zakopali poklad. Aký to malo význam? Chceli sa dostať späť do civilizácie a utratiť peniaze na víno, ženy a zábavu a nie zakopať. Keby sme išli po zakopanom poklade, mali by sme hľadať potopené španielske galeóny s pokladmi, pretože o mnohých z nich sa vie, kde sa nachádzajú. Veľa z nich sa potopilo na Florida Straits, Windward Passage a v okolí Havany. Je tam množstvo neobjavených pokladov. Ale skôr by ste tam našli galeónu, než potopenú pirátsku loď.

Deľba koristi
Piráti si delili korisť viac - menej spravodlivo, pričom kapitán a ďalší ,,dvôstojníci"; dostávali viac ako iní. Menej dostával zvyčajne tesár, keďže neriskoval život počas útoku. Podľa zaužívaného pravidla získal kapitán 2,5 ráz viac a lekár 1,25 ráz viac ako námorník, pričom tesár dostával iba tri štvrtiny podielu námorníka. Plavčíkovi sa ušla polovica.

Poklady:

Ríša Inkov v Peru. Conquistador Francisco Pizzaro (asi 1476 - 1541) prenikol r.1529 na čele malého oddielu do Peru. Bez väčšieho úsilia zajal kráľa Inkov Atahualpu a žiadal za neho bohaté výkupné. Napriek vyplatenému výkupnému Španieli napokon Atahualpu zabili.

Španielske zlato.
Najobľúbenejšou pirátskou korisťou bolo španielske zlato alebo striebro. Španielsko zlatý dublón mal hodnotu sedemtýždňového platu obyčajného námorníka. Strieborné toliare sa dali rozsekať a slúžili ako drobné.

Rozdeliť náklad drahých kameňov nebolo jednoduché. Po prepade portugálskej lode v roku 1721 prislúchalo každému členovi posádky Johna Taylora 4 000 libier a 42 malých diamantov. Jeden z námorníkov, ktorý dostal namiesto 42 malých jeden veľký diamant, nebol spokojný so svojím podielom, a tak ho roztĺkol kladivom na menšie kúsky.

Cenný majetok
Keď korzári zajali loď, vrátili sa ešte pred rozdelením koristi do svojho domovského prístavu. Nezriedka však dostali povolenie na orabovanie pasažierov a prepadnutej posádky o osobné veci, ako bol napr. tento drahý náhrdelník.

Milá korisť
O korzároch sa tvrdilo, že si rozdeľujú nakradnuté veci podľa hodnosti, no v praxi si mnohí strčili malé predmety, ako napr. zlaté prstene, rovno do vrecka.

Keď sa šnupal tabak
Šnupanie jemne zomletého zabaku prišlo do módy okolo roku 1680, keď vyvrcholila činnosť bukanierov v Španielskej države. Bohatí lodní pasažieri mali často so sebou nádherné zdobené tabatierky, ktoré boli pre morských lupičov vítanou drobnou korisťou.

Na záchranu života
Piráti sa spoliehali na to, že od obetí získajú aj predmety dennej potreby, pretože zvyčajne mali nedostatok potravín a liekov. Jedna z obetí pirátskeho prepadu v roku 1720 napísala: ,,Nič nemalo pre pirátov väčšiu cenu ako skrinka s liekmi, lebo všetci boli nakazení syfilisom.

Drahocený porcelán
Jemný čínsky porcelán si v 17. a v 18. stor. v Európe veľmi cenili. Po roku 1684 keď Číňania povolili britskej východoindickej spoločnosti otvoriť obchodnú stanicu v Kantone, lode spoločnosti prevážali cez Indický oceán celé tony čínskeho porcelánu.

Honosná šabľa
Keď ukoristený náklad nestál za veľa, piráti sa uspokojili s orabovaním cestujúcich o cennejšie predmety. S podobnými vyzdobnenými šabľami bolo škoda bojovať, zato mohli priniesť pekný zisk.