k chceli mať piráti v oblasti Španielskej dŕžavy úspech, museli svoju korisť vypátrať, dohoniť a premôcť. Ako ju vyhľadávali? Navigácia bola vtedy ešte veľmi primitívna. Pri vysliedení trás, po ktorých sa plavili španielske lode s drahocennosťami, nemohli sa kapitáni lode  spoliehať na nič iné ako na presnú zmes poznatkov, zdravého úsudku a šťastia. Zemepisnú šírku mohli určiť pomerne presne podľa polohy slnka, horšie to bolo so zemepisnou dĺžkou. Okrem kompasu bola najúčinnejšou dostupnou pomôckou pre pirátskeho kapitána námorná mapa. Španieli preskúmali väčšinu pobrežia Nového sveta už na začiatku 16.storočia, takže ich detailné námorné mapy patrili medzi veľmi cennú korisť. Umožnili pirátom rabovať dovtedy neznáme oblasti.

Piráti prezývali šikovných navigátorov ,,námorní umelci", táto ilustrácia ich zobrazuje pri práci s pracovnými nástrojmi. Za ideálnych podmienok dokázali odhadnúť vzdialenosť do 2 km, ale pri určovaní navigácie na palube hojdajúcej sa lode  sa o presnosti sotva dalo hovoriť.

Anglický moreplavec John David (asi 1550 - 1605) získal veľa poznatkov o mori počas plavby s korzárom Thomasom Cavendishom roku 1591. Jeho kniha Tajomstvá moreplavca (na obr. dole), v ktorej zosumarizoval väčšinu svojich poznatkov, bola základnou príručkou pirátskych lodivodov. Táto dôvtipná volvela udáva závislosť medzi polohou mesiaca a prílivom či odlivom pomocou pohyblivých kruhových schém.

V rámci Španielskej dŕžavy bola navigácia pomerne jednoduchá. Kým sa neodvážili vydať na Atlantický oceán, vystačili pirátskym navigátorom také jednoduché pomôcky , ako boli odpichovadlá, námorné mapy a kompas.

Na mori si piráti vyrobili kompas tak, že šuchali ihlu magnetitom. Tento prírodný materiál býval často  uložený v ozdobnej objímke, ktorá slúžila nielen ako bezpečné púzdro, ale zdôrazňovala aj jeho hodnotu

Piráti nazývali námorné atlasy vozatajmi. Túto mapu pacifického pobrežia Južnej Ameriky ukoristil Španielom bukanier Bartolomew Sharp. Roku 1681 si do svojho lodného denníka zapísal: ,,Získal som španielsky rukopis ohromnej ceny - opisujú v ňom všetky prístavy, cesty, kotvištia, zálivy, útesy a vyvýšeniny na súši a je tam aj návod, ako zaviesť loď do každého prístavu či kotvištia." Kópiu tejto mapy zhotovil roku 1685 anglický výrobca máp William Huck.

Zmagnetizovaná ihla ukazovala vždy sever, takže moreplavci ju mohli používať na určovanie smeru. Počas dlhých námorných výprav piráti aj korzári určovali zemepisnú dĺžku (ako ďaleko plávali na východ alebo na západ) pomocou údajov kompasu, doplnených o odhad prekonanej vzdialenosti.

Roku 1595 vynašiel John Davis spätné meradlo na zisťovanie zemepisnej šírky. Ak chcel navigátor zmerať uhol slnka nad horizontom, nemusel už hľadieť priamo doň. Namiesto toho sa postavil chrbtom k slnku a meral jeho tieň.

Prví piráti odhadovali zemepisnú šírku (ako ďaleko plávali na sever či na juh) pomocou zameriavacieho kríža. Nebolo to jednoduché. Navigátor sa musel dívať do slnka, ktoré malo byť v jednej línii s vrcholom posuvného ramienka. Potom posúval ramienko dovtedy, kým sa jeho druhý koniec nedotkol horizontu. Nakoniec odčítal zemepisnú šírku zo stupnice.

Vynikajúco vypracovaná, jemne vyrytá astronomická kazeta obsahovala dôvtipný súbor prístrojov na určovanie kurzu  pirátskych lodí. Kazeta na obrázku ukrývala kompas, slnečné hodiny, veterník a volvelu podobnú tej, ktorú zahrnul John David do Tajomstiev moreplavca. V praxi by však primitívni a drsní piráti niečo také jemné asi radšej boli predali a vystačili by s hrubšími a lacnejšími prístrojmi.

Veľmi užitočnou pomôckou všetkých moreplavcov bol ďalekohľad. Ak piráti nemohli zazrieť zem ani pomocou ďalekohľadu, určovali smer a vzdialenosť pozorovaním oblakov a vtákov. Ďalekohľad na obrázku bol vyrobený v roku 1690 teda asi sto rokov bo vynáleze tejto pomôcky.