orzárska loď bola takmer vždy v rukách súkromných vlastníkov, vybavená a vyzbrojená na náklady majiteľa, so špeciálne vybranou posádkou. Jej úlohou bolo v čase vojny zajímať nepriateľské obchodné plavidlá, nie bojovať s nepriateľskými korzármi alebo vojnovými loďami. Prvým a najdôležitejším pravidlom pre korzárske plavidlo bola jeho rýchlosť, umožňujúca dostihnúť korisť a uniknúť pred prenasledovateľmi. Na počiatku každého námorného konfliktu v 18. A na počiatku 19. Storočia, ktorý sa týkal Ameriky, Británie a Francúzska, boli účelovo stavané korzárske plavidlá vzácnosťou, lebo v dlhých medziobdobiach mieru obvykle slúžili cieľom nezhodujúcim sa s platnými zákonnými normami. Na počiatku konfliktu bolo obvyklé prispôsobovať potrebám korzárov obchodné plavidlá všetkých možných typov, i keď tie rýchle boli samozrejme uprednostňované. Obzvlášť obľúbeným typom plavidla bola otrokárska loď (slaver), postavená pre špeciálny účel – čo najrýchlejšie preváženie ľudského nákladu cez Atlantický oceán. Pašerácke lode boli tiež vhodné ako malé korzárske plavidlá, bežné hlavne pozdĺž britského aj francúzskeho pobrežia kanálu La Manche. V Amerike sa ako ideálne plavidla osvedčili škunery, ktoré boli obvykle schopné predstihnúť väčšinu ostatných bežne používaných typov obchodných lodí. Tieto improvizované korzárske plavidlá zažívali počiatočné úspechy, dokiaľ nezačal nepriateľský štát svoju obchodnú flotilu vyzbrojovať a posielať malé vojnové lode, aby korzárom v ich aktivitách bránili. Počty korzárskych plavidiel na mori postupne klesali, ako sa tie menšie a slabšie postupne stretávali s príliš dobre vyzbrojenou korisťou a pomalšie boli zajímane nepriateľským vojnovým loďstvom. Po skončení prvého roku námorného konfliktu sa počet korzárskych lodí začal opäť zvyšovať, tentoraz sa však jednalo o špeciálne stavené plavidlá, od samého začiatku konštruované ako korzárske. Tento model bol jasný v sedemročnej vojne a za vojen napoleonských, ale je ešte zreteľnejšie sa uplatňoval behom amerického revolučného konfliktu a vojny roku 1812.
         Aké charakteristické vlastnosti požadovali majitelia lodí, keď zadávali zákazku na výrobu korzárskej lode? Ako už bolo uvedené, bola životne dôležitá rýchlosť, pri konštruovaní plavidla sa však jednalo o obtiažne zaručiteľnú vlastnosť. Lodní konštruktéri skúmali vzájomný vzťah medzi hladkým tvarom trupu a vhodným rozpätím plachiet, ale minimálne do konca 18. storočia mali tendenciu kopírovať už existujúce rýchle tvary namiesto vyvíjania vlastných nových typov plavidiel. Korzárska loď musela byť spôsobilá k plavbe na mori, schopná križovať nepriateľskými námornými trasami bez ohľadu na poveternostné podmienky. Veľmi dôležité bolo, aby bola dobre ovládateľná za silného vetru aj s bohatším oplachtením, než sa obvykle používalo a dokázala plávať čo najtesnejšie k vetru. Výzbroj bola menej dôležitá i keď korzárska loď musela mať dostatočnú palebnú silu, aby dokázala zastrašiť akékoľvek obchodné plavidlo s ktorým sa musela stretnúť. Zámerom bolo nebojovať s nepriateľskými vojnovými plavidlami ani dobre vyzbrojenými obchodnými loďami v obvyklých námorných bitkách, ale zajať nepriateľské plavidlo pomocou zastrašovania, pokiaľ možno bez poškodenia jeho trupu a nákladu. Pretože korzárske plavidlá mávali v zrovnaní so svojimi obchodníckymi protikladmi pomerne veľkou posádku, bolo obľúbeným východiskom nalodenia, pokiaľ sa nepriateľ na výzvu nevzdával. Veľké posádky boli potrebné preto, že bolo nutné obsadiť a obsluhovať aj zajaté plavidlo a zároveň zaistiť víťazstvo pri naloďovacích akciách Ďalšou dôležitou vlastnosťou plavidla bola kvalita jeho trupu. Potreba štíhleho a hladkého trupu, ktorý zaisťoval rýchlosť, musela byť vyvážená s potrebou dostatočne pevnej kostry, ktorá by uniesla tlak vytváraný bohatším oplachtením, než bolo obvyklé na podobne veľkom plavidle obchodnom. Pretože sa obvykle používali len malé delá na bokoch lodí, bol tlak na trup spôsobovaný streľbou menší, než ten, ktorý vznikal napätím všetkých plachiet. Trup musel byť konštruovaný s ohľadom na tieto skutočnosti so špeciálnou pozornosťou venovanou sťažňom. Pretože korzárske plavidlá zriedka zostávali na mori dlhšiu dobu, nebola na nich veľká potreba skladovacích priestorov na zásoby a potraviny, lebo na uloženie nákladu z ukoristených plavidiel. Zvykom bolo poslať zajaté plavidlo do domovského prístavu korzárov s posádkou korzárov, takže na ich vlastné plavidlo sa presúvali len peniaze a mimoriadne cenné súčasti nákladu.
         Čo sa plavidiel samotných týka, prvá vlna korzárskych lodi boli malé upravené rybárske lodice alebo obchodné lode a mnohé menšia plavidla už korzárskymi ostali. Francúzi, Holanďania a Briti – tí všetci mali v európskych vodách v obľube malé kutry, lugery a keče. Tieto „korvety“ sa ideálne hodili pre pobrežné vody, ale nemohli sa vydať na plavbu ďaleko od Atlantického oceánu. Do svojho diela Architectura Navalis Mercatoria z roku 1768 švédsky námorný architekt Frederick Chapman zahrnul plány na korzársku fregatu konštruovanú do hlbokých vôd k útokom na obchodné plavidlá. Chapmanová korzárska loď bola 160 stop (49 m) dlhá s najväčšou šírkou paluby 47 stop (14,3 m) a výtlakom 950 ton. Bola vyzbrojená 40 delami (6 a 28 librovými na dvoch palubách) a viezla posádku o 400 mužov. Pretože väčšina vtedajších korzárskych lodí bola kratšia než 85 stop (26m) s výtlakom 120 ton, jednalo sa o podstatnú odchýlku od korzárskych plavidiel tohto obdobia. I keď nikdy nedosiahli rozmerov Chapmanovej fregaty, niektoré francúzske korzárske lode z obdobia francúzskej revolučnej vojny presahovali 500 ton a behom vojny z roku 1812 americké lodenice vyrábali triedu „korzárskych superplachetníc“. Základy pre tieto špecializované plavidlá vznikali v ešte skoršej dobe. Niekoľko veľkých a špeciálne postavených korzárskych lodí bolo za americkej revolúcie zajatých Kráľovským vojnovým loďstvom a uvedené do používania. Tento proces zahrňoval komplexný a podrobný prieskum a vypracovanie plánov plavidla. Tie poskytujú užitočný prehľad o konštrukcii amerických korzárskych lodí na konci 18. storočia.
         V roku 1778 Briti zajali korzársku loď American Tartar. Bola 115 stôp (35m) dlhá a viezla 20 diel. To bolo niečo nové, lebo toto korzárske plavidlo bolo väčšie než všetky ostatné, s ktorými sa Kráľovské vojnové loďstvo doposiaľ stretlo. V roku 1781 Kráľovské vojnové loďstvo zajalo a následne začalo samo používať korzársku loď Rattlesnake. Išlo o miniatúrnu verziu lode navrhnutej Chapmanom. Ukazuje sa, že bola postavená v Saleme a niesla 20 diel a posádku 85 mužov. Pravdepodobnejšie ju postavil John Peck z Bostonu, ktorý údajne o Chapmanovi nikdy ani nepočul. Rattlesnake teda bola loď americkej konštrukcie určená k tomu, aby splňovala vlastnosti ideálneho korzárskeho plavidla. Malou korzárskou loďou, ktorej plány sa dochovali, je Bernice používaná Kráľovským vojnovým loďstvom ako vojnový škuner. Bola jednoznačne schopná dosahovať vysokej rýchlosti a svojimi líniami sa podobá neskorým baltimorským a chesapeakeským škunerom.
         Behom vojny z roku 1812 americkí konštruktéri stavali ešte väčšie korzárske plachetnice, ako bola napríklad tá s menom Prince de Neufchátel Bola postavená v New Yorku, ale vzhľadom sa podobala vtedajším francúzskym korzárskym lodiam. Pri svojej dĺžke zhruba 130 stop (40 m) niesla 18 diel, väčšinou karonád, a osemnásťlibrové stíhacie delá na prove. Táto korzárska superplachetnica mala veľkolepý osud, ukoristila radu britských plavidiel a odrazila pokus Britov o nalodenie, než bola nakoniec v decembri roku 1814 zajatá. Americkí námorní historici popisujú toto plavidlo ako vrcholnú konštrukciu korzárskej plachetnice spojujúcu v sebe rýchlosť s vynikajúcou ovládateľnosťou. V skutočnosti bola výrazne menšia než mnohé veľká francúzske korzárske plavidlá, ktorá pôsobila v Západoindickom súostroví a v Atlantiku a veľkosťou sa rovnala korzárskym škunerom z Baltimoru, Salemu a Bostonu, ako boli Herald, America nebo Boxer, všetky považované za korzárske „superplachetnice", alebo minimálne za špecializované korzárske lode. Americké škunery z vojny z roku 1812 boli dokonale konštruované pre svoju korzársku úlohu a zoznam ich koristí prezrádza úspešnosť pri lovení a zajímaní nepriateľských plavidiel. V zrovnaní so staršími plavidlami boli veľmi úspešným spojením ideálneho plavidla so skúsenou posádkou.
         Americké korzárske plavidlá za doby americké revolúcie bývali natrení takmer výhradne farbami na báze prírodných hliniek vtedy dostupných v amerických kolóniách. Zvlášť rozšírenou bola tehlovo červená vyrábaná z oxidu železa. Podobne dostupný bol tiež žltý oker, rovnako ako stredne hnedá siena a stredne šedé farbivo na báze olova. Z tých boli tri prvé farbivá na lodiach najobľúbenejšie. Čierna alebo „lampová čerň" bola tiež dostupná, ale stala sa obľúbenou farbou korzárskych a kupeckých lodí až na počiatku 19. storočia. Biela sa používala zriedka, aj keď bola obľúbeným farbivom. Bola však pomerne nákladná a na mori mala tendenciu rýchle žltnúť a strácať jas. Iné farby ako rôzne odtiene modrej, červenej a zelenej sa používali striedmo, alebo farby boli nutné dovážať z Európy a boli teda patrične drahé. Niektoré farebné kombinácie sa zrejme používali často: trup nafarbený okrem nebo sienou s modrými pruhmi bol obľúbený, rovnako ako čierny trup s červenými alebo okrovými pruhmi. Na rozdiel od vojnových lodí na počiatku 19. storočia neboli delové strelne na korzárskych lodiach nikdy farebne zvýrazňované. Tieto farebné schémy odrážali praxe obchodníkov a umožňovali korzárskym plavidlám prestrojovať sa za obchodnú loď, keď to bolo výhodné. Vo vojne z roku 1812 mnohí britskí a americkí korzári uprednostňovali čierny trup s vodorovnými pruhmi na bokoch. Obrazy znázorňujúce francúzske korzárske plavidlá z tohto obdobia ukazujú čierne trupy plavidiel s bielymi pruhmi alebo, čo bolo bežnejšie, len čierne trupy.