eď Angličania pomerne ľahko dobyli v roku 1655 od Španielska ostrov Jamajka, okamžite si všimli piesočnatý ostrovček, ležiaci pri vjazde do najlepšieho prístavu Karibského mora v dnešnom Kingstone.
Bolo potrebné ho iba opevniť, aby vznikol prakticky nedobytný prístav - Port Royal, v ktorom mohlo bezpečne zakotviť 500 lodí. Za slávu a bohatstvo vďačil polohe Jamajky, ležiacej na námornej trase, ktorou plynuli poklady z Mexika a Peru do Španielska. Začala výstavba, ale neskôr kráľ Karol II., ktorého odradili obrovské výdaje, odvolal svoju karibskú flotilu. Port Royal sa vtedy mohol ľahko vrátiť pod španielsku nadvládu, avšak obyvatelia tejto kvitnúcej osady boli iného názoru. Prečo z neho neurobiť pirátsky prístav? Prečo nevydávať pod pláštikom anglického kráľa korzárske listy každému, kto o ne požiada - za cenu 20 libier šterlingov s povinnosťou doviesť do Port Royalu korisť zo španielskych lodí, aby si z nich britská Koruna mohla vziať jednu pätnástinu ako daň?
    Piráti, ktorí mali vtedy na ostrove Tortuga a Haiti vlastné štáty, boli pozvaní, aby si v Port Royale zriadili hlavný stan. Priťahoval ich prístav tak dobre strážený, že zaručoval 100-percentné bezpečie (v skutočnosti nebol nikdy úspešne napadnutý) a mesto sľubujúce pirátskym posádkam akúkoľvek zábavu. Každá dobytá španielska galeona prinášala Port Royalu nové bohatstvo a vzbudzovala stále väčšie chúťky. Začala zlatá doba pirátstva.
    V tej dobe pripadala na každých 10 obyvateľov Port Royalu 1 krčma. Jedného večera sa v jednej z tých pirátskych krčiem objavil asi 30-ročný ryšavý dlháň. Vošiel do tmavej miestnosti, ktorú osvetľovali len sviečky a fakle. Bol hladný a pomalým krokom si hľadal voľné miesto, aby si objednal niečo pod zub. V krčme bolo horúco a vzduch bol nedýchateľný od ťažkého tabaku, ktorý si piráti vozili z Kuby. Piráti sa odviazane a hlučne zabávali s prístavnými slečnami a o hosťa sa nik nestaral.
V kúte, za stolom z hrubých dosák, sedel starý pirát, ktorý dlháňa pozoroval, od prvej chvíle, čo prekročil prah krčmy. Nikto si ho nevšímal a on si kľudne popíjal víno, ktoré mu v krčahu priniesla robustná krčmárka. Keď videl, že dlháň márne hľadá voľné miesto, vo chvíli keď prechádzal okolo neho, chrapľavým hlasom zvolal: „Hej, ryšavec! Vyzeráš, akoby si vo vrecku nemal ani deravý groš. Si akýsi smutný. Nože, prisadni si k starému Benovi, nech trochu poteší tvoju biednu dušu.“
„Ďakujem, práve som priplával z Barbadosu a nikoho tu nepoznám,“ povedal dlháň, sadol si oproti pirátovi, ale kord si obozretne položil vedľa seba na lavicu. Starý pirát to zbadal a zhovievavo sa usmial: „A čože ťa privádza na toto miesto hriechu a nespútanej zábavy? Tu sa darí len ozajstným chlapom... Hej Marietta, prines niečo na jedenie a ešte jeden krčah vína, nech sa môjmu mladému priateľovi rozviaže jazyk... Odkiaľ vlastne si?.“
„Som z Walesu. Mám nejaké dlhy a tak sa načas musím stratiť. Do Nového sveta som prišiel hľadať šťastie a bohatstvo. Počul som o slobodnom živote korzárov. Tu chcem začať nový život,“ nadšene povedal dlháň a nalial sebe aj pirátovi víno, ktoré Marietta práve priniesla.
Starý Ben sa na dlháňovej naivite dobre zabával a nahlas sa rozosmial: „Haha, takže šťastie, bohatstvo, slobodný život... Tak to si na tom najsprávnejšom mieste. Tu na Port Royale sú piráti hlavnými strojcami bohatstva mesta a vydávajú v ňom najviac peňazí, preto sa tu všetko deje podľa nášho priania. Stačí natrafiť na španielsku galeonu po okraj naplnenú zlatom z Mexika. Dobre sa pamätám na časy, keď som po zvlášť vydarenej výprave dokázal prehýriť za jedinú noc dve až tri tisíc toliarov. Treba sa mať však na pozore. Hemží sa to tu krvilačnými a bezcitnými zabijakmi, ktorí ti podrežú hrdlo a ani sa pri tom na teba nepozrú. Aj ja som bol taký. Súboje sú tu verejné a vraždy na každodennom poriadku. Ak tu niekomu padneš do oka, môže sa ti stať, že nakoniec ani nebude mať kto hodiť tvoju mŕtvolu do mora žralokom.“
„Vždy som sa o seba dokázal postarať a postarám sa aj teraz. Ale čo na túto zlodejskú bandu v tejto Sodome aj Gomore hovorí anglický kráľ?“ opýtal sa dlháň. Starý pirát zmraštil obočie a zodvihol prst: „O anglickom kráľovi tu všetci hovoríme len v dobrom...Počúvaj, ako sa ty vlastne voláš?“
„Volám sa Henry Morgan.“ „Morgan? V živote som také hlúpe meno nepočul... Vidím, že tomu vôbec nerozumieš. Korzári svoju korisť vôbec nemusia ukrývať. Nemusíme to robiť, lebo je našim riadnym vlastníctvom. A vieš prečo? Lebo sám anglický kráľ nám dal poverenie prepadávať nepriateľské lode. Dohodnutú časť koristi odovzdáme kráľovi alebo guvernérovi a so zvyškom môžeš naložiť podľa ľubovôle: prepiť ju, prehýriť, alebo si môžeš kúpiť palác, v ktorom ťa bude obsluhovať 300 holých báb, haha...“ nahlas sa smial Ben, pričom si veľkou dlaňou plieskal po drevenej nohe. Odpil si z krčaha poriadny dúšok, grgol si a ťažkým jazykom pokračoval ďalej: „A to nie je všetko. Neprepadávame len španielske lode, hoci z tých má náš kráľ najväčšiu radosť. Keď kráľ vyhlási vojnu Holandsku, prepadávame holandské lode. Keď povie, aby sme rabovali francúzske lode, rabujeme francúzske. Keď na to príde, my vlastne vyrabujeme každú loď, ale tvárime sa, že je to určite nepriateľ Jeho Veličenstva. Ale keď ma raz Jeho Veličenstvo naserie, pošleme mu prd a nie zlato... Port Royal je zasľúbená krajina, všetko tu funguje tak, že sa sem môžu chodiť učiť všetky hlavy pomazané. Vieš kam putuje všetko to bohatstvo? Čo je kráľovo, dáme kráľovi, zvyšok je verejne vydražený. Potom obchodníci, ktorí majú vlastné lode, odvážajú zlaté a strieborné prúty, klenoty a súdky perál do Nového Anglicka, na Island, na britské ostrovy a hocikde inde...“ vysvetľoval Ben, ale odrazu prestal, lebo pri dverách uvidel troch mužov, ktorí pred chvíľou vošli do krčmy. Červenými očami na nich chvíľu pozeral a potom sa naklonil sa k Morganovi a chytil ho za ruku: „Vidíš tých troch? Ten v strede je holandský kapitán Manfield. Určite zháňa posádku.“
Manfield sa medzitým postavil do stredu krčmy a hromovým hlasom zvolal: „Potrebujem 50 poriadnych chlapov, ktorí si chcú poriadne zarobiť. Idem na Santa Catalinu.“
„Santa Catalina? Kde to je?“ potichu sa Morgan opýtal Bena, ale Manfield to začul. Pomaly k Morganovi podišiel, skúmavo si prezrel jeho čisté šaty a pohŕdavo povedal: „Santa Catalina je pri Kostarike. Snáď by si nešiel s nami. Môže to byť nebezpečné, čo keď ti nejaký Španiel odstrelí pierko na klobúku?“
„Som dobrý šermiar. Ak ma zoberiete so sebou, určite neoľutujete. Môžem zastávať hocijakú funkciu.“ odhodlane povedal Morgan. Manfield sa však nechcel zdržiavať dlhými rečami: „Pozrime sa, máme tu aj veliteľa. To vlastne ani nikam nemusím ísť... Príď zajtra ráno na moju loď, ale pamätaj, že dostaneš zabrať ako každý iný. Hlási sa ešte niekto?“ Prihlásilo sa ešte asi 7 mužov a Manfield sa pobral preč.
Podobne ako Francis Drake prešiel i Morgan všetkými stupienkami pirátskej kariéry. S Manfieldom sa zúčastnil na úspešnej výprave proti ostrovu Santa Catalina neďaleko Kostariky. Vyznamenal sa, veliteľovi navyše zachránil život, a ten ho urobil svojim zástupcom. Keď starý holandský morský vlk nečakane zomrel, vodcom pirátskej eskadry sa stal Morgan. Čoskoro navštívil anglického guvernéra na Jamajke sira Thomasa Modyforda. Dohodol si s ním schôdzku a guvernér ho prijal priamo vo svojej rezidencii. Morgan prešiel v sprievode dvoch svojich mužov dlhou chodbou a vstúpil do Modyfordovej pracovne. Uklonil sa, spôsobne zamával klobúkom a povedal: „Prichádzam prejednať dôležitú obchodnú záležitosť, ktorá je zaujímavá pre nášho kráľa a ktorá môže byť zaujímavá aj pre vás, drahý guvernér.“
„Nič nemôže byť prednejšie, ako záujem a prospech britskej kráľovskej rodiny. Počúvam Vás, pán Morgan.“
„Viete dobre, ako oddane slúžim Jeho Veličenstvu. Predsa len však moje riziko je príliš veľké. Ak by nás Španieli zajali, môžu nás obesiť ako obyčajných zlodejov. Pôvodne som si chcel za sídlo zvoliť ostrov Santa Catalina, no užitočnejšie a bezpečnejšie sa mi zdá zveriť sa pod ochranu britskej koruny. Moja ponuka je veľmi prostá. Zamysleli ste sa niekedy nad otázkou: prečo sa obmedzovať len na prepadávanie nepriateľských lodí na mori? Prečo nenapádať priamo španielske kolónie? Najlepšie by bolo, keby mi Jeho Veličenstvo vydalo oficiálny patent, že naša činnosť sa vykonáva v prospech Anglicka. Samozrejme, nechcem to zadarmo. Kráľ bude určite spokojný,“ navrhoval Morgan. Guvernér bol ešte chamtivejší, než ktorýkoľvek z korzárov a keď Morgan v ruke poťažkal veľký kožený mešec so zlatými duplónmi, rozhodol sa veľmi rýchlo: „Ako zástupca anglickej koruny vám vydám poverenie ochraňovať záujmy všetkých lodí a poddaných Jeho Veličenstva kdekoľvek a proti komukoľvek. Dúfam pán Morgan, že vaše návštevy budú častejšie.“
Henry Morgan sa rýchlo stal známym a obávaným korzárom. Čoskoro zistil, že najväčším nebezpečenstvom pre Veľkú Britániu je kubánske mesto Puerto del Principe (dnešné Camaguey), ležiace dva dni cesty od pobrežia. V roku 1668 teda zakotvil s 12-timi loďami a zvolal 700-členný výsadok na poradu. Tú vypočul Španiel ukrytý na strome a v noci bežal varovať nič netušiace mesto. Okamžite zobudil veliteľa španielskej posádky: „Na pobreží sa vylodili korzári. Je ich prinajmenšom tisícka. Preboha, robte niečo, lebo nás načisto vyrabujú!“
Rozospatý veliteľ spočiatku nechápal, čo sa deje: „Čo, čo sa deje?... Čože? Idú na nás korzári? Tí anglickí psi. Kde je Lopéz? Zavolajte Lopéza! Lopéz! No konečne. Daj zvoniť na poplach, nech obyvatelia chytro narobia záseky a opevnenia. A vyšli do okolitých obcí poslov so žiadosťami o pomoc. Rýchlo!“
    Morganovci sa dohrnuli pred mestské brány za zvukov trúb a bubnov, s vejúcimi zástavami. Španieli vyrazili proti útočníkom s jazdným oddielom, ale guľky z ťažkých korzárskych muškiet ich rozprášili. Vtedy prešli korzári do útoku a divokým krikom zaútočili na mesto: ?Nech žije anglický kráľ! Nech žije kráľ Morgan! Na nich! Bite Španielov!? Po štvrťhodinovom boji sa korzári prebili do mesta, ale Morgan nebol spokojný: ?Do čerta! Strieľajú na nás z okien ako na zajace. Dajte vybubnovať výzvu, že ak sa nevzdajú, všetko to tu podpálime.“ Puetro del Principe sa vzdalo, ale večer boli nespokojní aj ostatní korzári: ?Mesto sme dobyli, ale čo je to za korisť: iba niečo zbraní a výzbroje, pár stovák otrokov a 500 kusov dobytka. A pritom padlo toľko chlapov. Nebudeme riskovať kvôli pár mizerným šupkám.? Aj Morganovi sa zisk málil, ale mal už pripravený ďalší plán: ?Čím nás bude menej, tým sa nám újde väčší podiel z koristi. A čím nás je menej, tým väčšia musí byť naša odvaha. Nebojte sa, v Kostarike to výjde. V Portobelo sa nakladajú koráby španielskych strieborných flotíl. Udrieme tam a každý dostane toľko koristi, koľko unesie.“
„Morgan, ty si sa zbláznil. Portobelský prístav je pritvrdý oriešok. Je to samovražda, prístav má silnú obranu. Navyše samotné mesto chránia dve pevnosti a Španieli tu majú stálu posádku s 300 vojakmi. Nie, s mojimi bukaniermi nepočítaj. Chlapi, ideme,“ vyhlásil veliteľ francúzskych korzárov a spolu so svojimi druhmi Morgana opustil.
    Odvážneho piráta však nemohlo nič odradiť. Rozlúčil sa s taktikou, ktorú použil pri Puerte del Principe. Lode zakotvil v pustej, dobre krytej zátočine a za tmy sa v malých člnoch preplavil na breh pred nosom oboch pevností. Nad ránom ich napadol. Nemal delá a tak múry prvej pevnosti rozbil silnými náložami pušného prachu. Druhá však úspešne odolávala. Morgan však bol dosť brutálny na to, aby sa vedel vysporiadať aj s touto prekážkou. Keď sa piráti márne snažili dobyť pevnosť útokom a značná časť ich už padla pod dobre mierenými guľkami španielskych mušketierov, dobehol za Morganom jeden z jeho druhov: „Morgan, najmenej polovica našich mužov tam stratí kožu, ešte než dobehne k španielskym valom a vztýči rebríky. Dúfam, že nás nenecháš pobiť všetkých.“
„Pamätaj si, že tiger je najmocnejší medzi zvieratami, pretože je ľstivý. Pozri sa tam,“ ukázal Morgan smerom k malému kláštoru, ktorý stál neďaleko pevnosti na malom kopčeku. Po úzkej ceste k nim niekoľko pirátov kordami hnalo zadychčaných kňazov. „Na čo prosím ťa potrebuješ tým vypasených mníchov? Majú sa za teba modliť?“
„Španieli sa neodvážia do nich strieľať,“ odpovedal Morgan, schmatol najbližšieho mnícha a rozkázal: „Cesty pána sú nevyspytateľné, rozkáž spolubratom, aby chytili rebríky a opreli ich o hradby pevnosti.“
„Nikdy. Boh odpusť tebe aj tvojim ľudom hriechy ako aj nám naše,“ odpovedal mních, prežehnal sa a odovzdane obrátil oči k nebu. Morgan vytasil kord, nešťastného mnícha namieste prebodol a zúrivo začal kričať: „Chopte sa rebríkov, lebo vás upálim zaživa!“
Mnísi sa museli chopiť dlhých rebríkov a niesť ich k pevnostným múrom. Obrancovia zbezradneli. Španielsky kapitán, ktorý riadil paľbu na severnej strane začal kričať: „Nestrieľajte, nestrieľajte, sú to naši dominikáni!“
„Nevykladajte hlúposti, kapitán. Rozkážte svojim mušketierom začať paľbu. Čo nevidíte, že tým zbojníckym neznabohom robia ochranný štít? Snáď nám to Boh odpustí. Páľte! Do nich!,“ nariadil veliteľ pevnosti a sám vypálil niekoľko rán. Španielski vojaci plakali, prežehnávali sa, modlili a - strieľali.
    Napriek zúfalému odporu pevnosť padla, padlo aj Porto Bello. 14 dní v ňom Morganovci rabovali a hodovali. Len v zlate a striebre získali 260 000 dukátov, 300 čiernych otrokov a množstvo tovaru. Pomocný oddiel, ktorý Španieli poslali z Panamy nepomohol. Morgan dbal prísne na stráže a tie ho zavčasu upovedomili. Nečakane prepadol oddiel v údolí ďaleko pred mestom a rozprášil ho.
Po vylúpení Porto Bello v roku 1668 plánoval dobytie Cartageny, najmocnejšieho, najbohatšieho a najlepšie stráženého španielskeho prístavu v južnej časti Karibského mora, ale to sa mu nepodarilo.
Jedného dňa Morganovi priniesli truhličku s listom. Morgan ho otvoril a čítal: „Na znak uznania Vášho veliteľského dôvtipu Vám posielam prsteň s veľkým smaragdom. Zoberte však na vedomie, vy anglickí psi, nepriatelia boha a kráľa, že do Panamy sa aj tak nedostanete. Aj by ma však zaujímalo, ako sa vám podarilo bez diel dobyť Porto Bello?... Guvernér Panamy... Hm, pošlite mu bukaniersku mušketu, guľky, prach a napíšte mu odkaz, alebo nie ja sám... Ukážte to sem, ták... Ostatné vám prídem povedať osobne.“ Panamský guvernér to bral jako podarený žart. Mal aj prečo: Morgan sa na Panamskej šiji neukazoval. Zlákalo ho Maracaibo.
Do Maracaiba odplával v roku 1669, vylúpil ho a tak dlho drancoval vo venezuelskej zátoke, až 3 španielské galeony uzavreli vjazd do zátoky a tým mu znemožnili cestu von. Morgan sa dostal do pasce. Admirál don Alonso del Campo y Esppinosa poslal Morganovi list: „Prišli sme zmazať hanbu, zavinenú hŕstkou zbabelcov. No ak v poníženosti vrátite všetko, čo ste nazbíjali, povolíme vám voľný odchod. Dané na palube lode jeho Kráľovského Veličenstva La Magdalena 24. apríla 1669.“
Morganovi korzári boli krajne znepokojení: „Morgan, z toho sa tak ľahko nedostaneme. Vráťme všetko, čo sme z Maracaiba ukradli a poberme sa kade ľahšie. Veď niečo ešte ulovíme.“
„A vy si azda myslíte, že nás pustia? Neviem, či by mali dosť ráhien, na ktoré by nás vešali, keby sme sa im dostali do rúk. Budeme vyjednávať, aby sme získali čas. Mám nápad. Zožeňte decht, síru, smolu a kúdeľ a všetko to naložte na najstarší a najpomalší koráb. Bude to náš tromf - zápalná loď. Okolo zábradlia postavte slamou vypchaté uniformy, staré pušky a vyradené delá.“
1. mája pri odlive sa Morganova flotila pohla. Proti španielskej eskadre zamierilo hrozivo vyzerajúce plavidlo s veľkou posádkou. Drevené stĺpy, oblečené do námorníckych šiat a rozostavené po palube, pôsobili dojmom pirátov chystajúcich zahákovanie. Aké však bolo prekvapenie Španielov, keď loď po priblížení k ich vlajkovej lodi náhle vybuchla. Horľaviny vznietili sami Španieli streľbou, hlavne zápalnými granátmi. Keď zbadali úskok, bolo neskoro. Horiace dosky zasypali paluby a zapálili vlajkovú galeónu. Keď oheň prenikol k prachárni, La Magdalena vyletela do povetria. Druhá galeona nabehla na plytčinu a tretiu dobyli korzári sústredeným útokom. Morgan rýchlo využil situáciu a bez prekážok vyplával na šíre more.
Ani na ďalších výpravách Morgana šťastie neopúšťalo. Korzári sa k nemu zlietali zo všetkých strán ako včely na med. Vyrabovali Rio de la Hacha a dobyli ostrov Santa Catalina. Roku 1670 sa Morgan vylodil v ústí rieky Chagre. Pod jeho velením bolo vtedy už vyše 2 000 chlapov. S nimi sa vydal na pochod k Paname.
    Deväť dní sa korzári predierali komárími močiarmi, haďou džungľou a páľavou. Deväť dní ich musel Morgan povzbudzovať a živými farbami maľovať ohromnú korisť, ktorá ich v Paname čaká: „Len vydržte. Panamský guvernér prikázal vešať chytených pirátov bez súdu. To mu nedarujem. Panama je záhrada Nového Španielska. Čaká na nás rozprávkové bohatstvo, ale nesmieme sa vzdať. Dobyli sme Porto Bello, Maracaibo, dobyjeme aj perlu tichomorského pobrežia.“
Cestou zbíjali indiánske osady s takou krutosťou, že Indiáni začali veriť, že piráti sú horší ako Španieli.
Malária, hlad, rany, únava, zúfalstvo, to všetko z flibustierov spadlo na desiaty deň, keď uzreli vežu panamskej zvonice. Panama bola na dosah ruky. Morgan mal plán hotový: vyhne sa prístupovým pevnôstkam, rozloží sily do rojníc, ktoré sa poskrývajú a presnými zásahmi znemožnia výpad jazdy.
Korzári sa rýchlo pozbierali a pripravili sa na boj. Morganovi velitelia stáli na vŕšku a sledovali nastupovanie Španielov. Vtedy k Morganovi pribehol posol, ktorého poslali korzári z pravej línie: „Španieli proti nám postavili všetko, čo mali: dve eskadróny jazdy v sile 400 chlapov, 4 batalióny pechoty, každý po 600 chlapoch, a navyše aj pomocné indiánske skupiny. Dokonca k nám ženú čriedu býkov. Asi chcú použiť proti nám našu vlastnú taktiku ochranného štítu, pošlú na nás býky. Ale žiadny strach. Naši bojovníci, z ktorých mnohí boli predtým bukaniermi, majú dobré skúsenosti s divými zvieratami a nedá im veľa námahy zaplašiť býky ohňom a obrátiť ich proti španielskej jazde.“
„Výborne. Ukážeme im tým šušľavým španielskym kotrbám, čo sa stane, keď urazia korzára,“ povedal Morgan a s vytaseným kordom sa pobral k svojim bojovníkom.
Rozptýlené pirátske rojnice robili zmätok v radoch pešiakov. Netrvalo ani dve hodiny a Panama odovzdala kľúče do rúk seňora Morgana. Tentoraz trvalo plienenie celé tri týždne. Korisť dosiahla enormnú výšku - tri štvrte milióna strieborných toliarov! Morgan získal aj inak. Padla mu do oka dcéra panamského kupca, a to tak hlboko, že musel prísť páter a zosobášiť ich.
Návrat z Panamy na atlantické pobrežie bol veselý. Dodnes sa nenašlo 15 ton striebra ukrytých Morganom niekde na Panamskej šiji, ktoré ukradol jednej karaváne prevážajúcej striebro z baní do prístavu.
Pri druhom brehu ich čakalo delenie koristi. Ani teraz sa to neobišlo bez hádok. Krčmy boli plné rozvášnených pirátov, ktorí sa po neľudských útrapách pri pochode do Panamy, chceli konečne dostať k zlatu, aby ho nakoniec mohli s pochybnými ženami úplne celé prechlastať.
    V jednej preplnenej krčme sedel na mol opitý korzár a nalieval sa vínom. Jedno oko mal previazané čiernou páskou a druhým opitým okom poškuľoval po mladej čiernovlasej krčmárke s veľkým poprsím. Vystriehol chvíľu, keď išla náhodou okolo neho, chytil ju za zadok a pritiahol k sebe: „Poď ku mne maličká, nech sa s tebou poteším. A keď budeš na mňa dobrá, dostaneš celý zlatý toliar. Ja si to môžem dovoliť.“
„Pusť ma, pusť ma! Daj tie smradľavé ruky preč, lebo ťa niečím ovalím!“ kričala krčmárka a zúrivo sa snažila vymaniť sa z pirátovho nepríjemného objatia. Podarilo sa jej uvoľniť jednu ruku, nahmatala plechovú konvicu a z celej sily ňou tresla pirátovi po hlave. Korzár ju hneď pustil a vo veľkých bolestiach sa chytil za zdravé oko: „Au, Au, Do boha, moje oko. Ty cundra, ja ťa zabijem. Ja môžem mať 500 takých handier ako si ty. Len čo dostanem zlato, čo mi právom patrí. Už sa nedám toľko okrádať, zo mňa si uťahovať nikto nebude. Všetko som si statočne vybojoval. V Maracaibe som prišiel o oko a v Paname som chytil býka za rohy a zlomil som mu väzy.“
„Čo to tu trepeš, čo si ty chytil. Iba ak seba za parohy. Dobre som videl ako si sa posral, keď na teba vystrelil ten španielsky kapitán. A o oko si prišiel síce v Maracaibe, ale vybila ti ho prístavná cundra, keď si jej nechcel zaplatiť. S čím sa ty chceš chváliť?,“ ozval sa od vedľajšieho stola jeden bukanier. Jednookého piráta to ešte viac rozzúrilo, postavil sa a prevrátil na bukaniera tažký stôl. „Drž hubu, ty hovädo, lebo ťa zabijem!“ reval jednooký a kordom sa snažil ťarbavými pohybmi bukaniera zraniť. Bukanier sa však obratne úderom vyhol, priskočil k jednookému a dlaňou mu vyťal také zaucho, že sa zvalil na zem a zostal nehybne ležať.
Šarvátky nadobudli také rozmery, že Morgan odročil deľbu koristi na druhý deň. Keď sa korzári ráno prebudili, Morgana nebolo. Ryšavý pirát zmizol aj so španielskou čiernovláskou a prirodzene, aj s korisťou.
Po podpísaní mierovej zmluvy medzi Anglickom a Španielskom, v ktorej sa obe strany zaviazali zlikvidovať pirátstvo bol Henry Morgan za prepadnutie Panamy v roku 1671 poslaný v putách do Anglicka, kde ho očakávala šibenica. Tam ho postavili pred súd. Ale verejná mienka a možno aj to nazbíjané zlato a striebro, ktoré Morgan zakopal dakde na Kokosových ostrovoch, si vynútila jeho oslobodenie. Angličania ho prijali ako hrdinu a kráľ Karol II. ho povýšil do šľachtického stavu. Už ako sir Henry Morgan sa vrátil v roku 1674 na Jamajku vo funkcii zástupcu guvernéra ostrova a veliteľa jeho ozbrojených síl. Ako guvernér Jamajky, s rovnakou energiou, ktorú venoval pirátstvu, ho začal teraz potierať a vešal svojich bývalých priateľov a podriadených.
Henry Morgan, ako sa na pravého piráta nepatrí, zomrel v posteli v roku 1688 na úplavicu a pretože skonal ako kráľovský guvernér, mal štátny pohreb. Jeho rakvu halila štátna zástava a slávnostný dym z jedenadvadsiatich diel. No more nechcelo, aby sa jeho hrob stal pútnickým miestom ako Pizzarova hrobka v Lime. Podmorské záchvevy vyvolali zemetrasenie a vznikla taká ničivá príbojová vlna, že splavila Port Royal do mora spolu s katedrálou, v ktorej bola aj Morganova rakva.
    V roku 1704 sa anglická flotila plavila k Gibraltaru, s úmyslom dobyť tento strategický bod od Španielov. Na lodiach prebiehalo všetko podľa plánu. Námorní pešiaci si chystali zabrane a námorníci nastavovali plachty po vetre. Na jednej z lodí si bocman náhodou všimol nápadné tetovanie u námorníka, ktorý práve upevňoval lano kosatky. Zakaždým, keď sa mu vyhrnul rukáv, bolo zreteľne vidieť tetovanie s veľkým nápisom Port Royal. Bocman k nemu podišiel a opýtal sa: „Počuj, odkiaľ máš to tetovanie?“ „To je pamiatka na mladosť,“ neisto odpovedal námorník a predstieral, že zaujato pripevňuje lano. Bocman sa však nedal: „Nie je Port Royal náhodou ten pirátsky brloh a najhriešnejšie miesto na zemi? Odpovedaj.“
“Nuž je, lepšie povedané bol. Zmizol zo zemského povrchu,“ opatrne povedal námorník. Potom sa obrátil tvárou v tvár k bocmanovi a prehovoril: „Pane, ak sa ma chcete opýtať či som bol korzárom, tak som bol. Slúžil som kráľovi tak, ako teraz. A Port Royal skutočne zmizol. Priamo pred mojimi očami. Bolo to 7. Júna 1692 asi okolo obeda. Práve sme sa vrátili z Tortugy a nakladali sme zásoby na ďalšiu výpravu. Kapitán ma náhodou poslal do mesta zohnať pitnú vodu. Nebo zrazu sčervenalo ako rozpálená pec. Zem sa zdvihla a vzdula ako morská vlna, začala pukať a pohlcovať ľudí. S rachotom sa zrútila najskôr dvadsaťmetrová zvonica a potom celý kostol. Najživšie ulice mesta jednoducho zmizli v rozbúrenom mori. Okázalé guvernérove sídlo a kráľovské sklady sa zrútili a pohltilo ich more. Lode odtrhnuté z kotiev sa s rachotom zrážali. Niektoré vymrštili vlny na strechy domov. Hlavy ľudí trčali zo zeme, ktorá zovrela ich telá ako strašná čeľusť. Mŕtvoly vyplavené z hrobov plávali vedľa obetí katastrofy. Vtedy prišlo o život cez dvetisíc ľudí. Kvitnúci prístav sa behom desiatich minút ponoril do mora. Z mojej posádky som už nikoho nikdy nevidel. Preto som sa dal naverbovať ku kráľovskému námorníctvu.“
„Nemusíš sa báť, nikomu to nepoviem. Korzári sú vynikajúci námorníci a tých nikdy nie je dosť. Ale pred admirálom Byrgom sa radšej neukazuj. A teraz rob, čo treba,“ priateľsky povedal bocman a odišiel do kormidelníckej kajuty.
Jamajčania dodnes veria, že katastrofa, ktorá postihla Port Royal, bol trest za hriechy mesta. Geológovia sú samozrejme iného názoru. Najnovšie výskumy dokázali, že Port Royal stál na malom ostrovčeku z piesku a kalu naneseného na vápencové skaly pri vjazde do prístavného bazéna. Jedno z najväčších zemestrasení zaznamenaných v západnej Indii jednoducho striaslo tento nános zo skaly a 90% mesta sa pohrúžilo do vody do hĺbky 7 - 15 metrov.
Nedávno sa skupine amerických hľadačov podmorských pokladov podarilo vyloviť z 12-metrovej hĺbky veľa predmetov „pirátskeho Babylonu“. Pre historikov boli najcennejšie vreckové hodinky, podľa ktorých sa dal presne určiť čas katastrofy, začiatok tých troch apokalyptických minút, keď sa zem miesila s vlnami a ohňom. Hodinky ukazovali 11,43.