iepposky
lodiar Jean Ango podporoval pirátskych náčelníkov a urobil si z toho výnosnú
živnosť. V jeho službách lovil aj Jean Fleury (pre Španielov Juan Florin),
rodák z romantíckého normándského prístavu Honfleur. Mal dobrý nos, vedel korisť
zaňuchať a vedel ju aj získať. Keď sa v auguste roku 1521 západne od Azorských
ostrovov vynorili tri karavely, dal na všetkých siedmich lodiach vztýčiť
španielske vlajky. Oklamaní Španieli prišli neskoro na to, že guľky a meče sú
francúzske. Cristóbal de Tápia síce rozkázal otvoriť klietky a vypustiť proti
pirátom jaguáre, ale šikovný Jean Fleury zahnal dravce horiacou hlavňou proti
zdesenej španielskej posádke. Vojaci, čo sa nezľakli ani jedovatých indiánskych
šípov, ani dymu sopky Popocatepetl, ani obsídianových budzogáňov aztéckých
bojovníkov a ich tisícnásobnej prevahy, skákali do mora pred šelamami, ktoré ich
mali brániť. Bolo v tom čosi symbolické.
Jean Fleury zajal dve z troch karavel vezúcich piaty
,,kráľovský diel" koristi Hernanda Corteza, čiže poklady aztéckeho vladára
Montezumu II. Boli to zlaté výrobký veľkej hmotnosti a nesmiernej umeleckej ceny,
smaragdová pyramída so základňou väčšou ako dlaň, drahocenné látky a ešte
drahocennejšie námorné mapy a správy, ktoré Cortez posielal svojmu panovníkovi.
Filip II. protestoval, ale František I. sa vyhováral: Čo mám robiť, keď Jean Argo
má viac lodí ako ja?
Bola to pravda: v XVI. storočí a ešte dlho po ňom nejestvovalo
vojenské námorníctvo. František I., aby posilnil svoju námornú moc, neváhal sa
spojiť so samým antikristom Chaireddinom, prvým pirátom samého sultána a pozvať ho
na demonštratívnu návštevu do Marseille. Francúzsky kráľ však vedel, že jeho námorná
moc sa bude môcť v budúcnosti opierať len o vlastné sily. Urobil to, čo pred ním
Vysoká porta a čo po ňom urobí aj rakúsko - uhorský dvor a navýraznejšie anglická
Alžbeta: za základ svojej námornej sily si zvolil pirátov. Preto podnikanie Jeana Anga
nielenže toleroval, ale aj náležite odmenil: povýšil dieppskeho lodiara do šľachtického
stavu.
Jean Argo si naverboval najlepších normandských a bretónskych
kapitánov. No nezatváral dvere ani pred inými mornármi. V jeho službách francúzsky
rodách Jean Fonteneau, ,,adoptívny" Portugalec pod menom Jean Alphonse de Saintonge
viedol roku 1529 výpravu až na Moluky. Na výprave sa súčastnil aj Jean Parmentier, v
tom čase známy renesančný vzdelanec a básnik. S literatúrou mal do činenia aj ,,veľký
kombinátor" Alphonse. Spísal knihu Cosmographia, ale ukázalo sa že ide o plagiát.
A tak Alphonsova sláva zostala iba v tom, že významne narušil monopol portugálskeho
obchodu s korením.
Pirátski kapitáni ako Jean Fain a najmä Jean Fleury, ktorý
zajal do sto päťdesiat španielských lodí, nahonobili Jeanovi Angovi také bohatstvo,
že si mohol pri Dieppe vystavať sídlo podobné najbohatším šľachtickým zámkom.
Jeana Fleuryho postihol osud väčšiny pirátov. Roku 1527 ho zajal kapitán Perez de
Irizar pro myse Finisterre. Podľa nariadenia Karola V. doplavil piráta k najbližšiemu
súdu, čo bolo v Colmenar de Arenas a tam ho dal popraviť. Len čo sa o tom dieppsky
lodiar dozvedel, usporiadal v uliciach mesta veľkú demonštráciu s alegorickým
sprievodom zobrazujúcim zvlčilosť španielskych a portugálskych kupcov. Táto
alegorická prírpava slúžila na tom aby vybičovali vášne posádok, ktoré Jean Ango
vysielal na odvetnú akciu. Niekoľko desiatok jeho lodí zablokovalo Lisabon a Francúzi
po niekoľko týžňov zbíjali pobrežné i vnútrozemské osady.
Lode priniesli Jeanovi Argovi bohatstvo, lode mu ho i vzali. František
I. urobil z lodiara viceadmirála a vzápätí ho poveril zorganizovať veľkú výpravu
proti Anglicku. Pravda - lode, ľudí ani peniaze mu nedal (titul viceadmirála predsa niečo
stojí). Jean Argo poctivo pripravil veľkú flotilu so sto päťdesiatimi plavidlami,
vyzbrojil ju a vystrojil schopnými posádkami. Keď bolo všetko hotové - francúzsky
panovník zrazu chystanú inváziu odvolal. Ktosi však prípravy musel zaplatil a ten
ktosi bol Jean Argo, kedysi obyčajný lodiarm ale boháč, potom viceadmirál, ale
skrachovanec.