tom istom roku, v ktorom sa Kolumbus vrátil do Španielska zo svojej štvrtej výpravy do Nového sveta, prišiel na karibský ostrov Hispaniola (dnes Haiti) do mesta Santo Domingo Devätnásťročný mladík Hernando Cortez. Bolo to roku 1504. Cortez akoby stelesňoval nový typ konkistadora, dobyvateľa i objaviteľa a zároveň získavajúceho pre svojho kráľa nové územia.
    Cortez na Hispaniole zistil, že tamojší kolonisti sú rozčarovaní. Mnohí sa vysťahovali zo Španielska pred viac ako desiatimi rokmi. Do nového sveta šli za vidinou šťastia a blahobytu. Väčšina z nich však bola nútená zarábať si na živobytie obrábaním pôdy, aj to zväčša nie na svojom. Iba tí, ktorí mali styky, získali kus pôdy, na ktorom si mohli zriadiť hospodárstvo. I keď neveľké, predsa to len bolo viac, ako by boli mali v rodnom Španielsku.
    V malej pospolitosti sa Cortez čoskoro stal populárnou postavou. V občasných šarvátkach s Indiánmi preukazoval odvahu a pri hre v karty či kocky nikdy nestrácal náladu, či už vyhrával alebo prehrával. Veľmi skoro sa prejavili jeho vodcovské schopnosti a okolo neho sa združila skupinka ľudí, priťahovaná jeho úprimnosťou i odzbrojujúcim šarmom, povzneseným nad malicherné hádky ostrovanov. Niekoľko rokov žil Cortez podobne ako ostatní ostrovania: pestoval poľnohospodárske plodiny a choval kone a ovce. Avšak jeho nepokojný duch túžil po väčšej aktivite. Príležitosť sa naskytla roku 1511, keď sa Diego Velásquez rozhodol dobyť Kubu a za tajomníka si vybral Corteza.
    Keďže Cortez pri potláčaní a ujarmovaní kubánskych Indiánov preukazoval už príslovečnú odvahu, mohol si sám vybrať pozemky. Pritom bol aj usilovný, takže sa mu darilo veľmi dobre. Jeho vzťah k pretučnelému Velásquezovi bol však veľmi nestály, ba dokonca vzniklo podozrenie, že proti nemu intriguje.
    Dňa 8. februára 1517 Velásquez vyslal Francisca Fernandéza de Cordóba na výskumnú cestu na západ, aby tam hľadal poklady. Strašná búrka ho však zahnala na otvorené more do neznámych končín, a tak až o tri týždne uvidel pobrežie. Aké bolo prekvapenie posádky, keď vystúpila na pevninu a uvidela dôkazy o existencii civilizácie, o akej sa Európanom ani nesnívalo. Stáli tam kamenné domy a bohato zdobené ihlanovité chrámy. Obyvatelia boli oblečení v pestrých odevoch zhotovených z jemných látok.
    Córdoba pristál na polostrove Yucatán, presne na západ od Kuby. Kedysi tu vládla najveľkolepejšia predkolumbovská civilizácia - civilizácia Mayov. V protiklade k pokojným, mierumilovným Aravakom, ktorí obývali ostrovy v Karibskom mori, Indiáni na pevnine boli útoční. Córdobu s jeho skupinou vojakov zahnali na útek spŕškou kameňov a šípov. S nepriateľským postojom domorodého obyvateľstva sa Španieli stretli, aj keď oboplávali mys a chceli sa vylodiť na pobreží juhovýchodného mexického štátu Campeche. Keďže utrpeli veľké straty, Córdoba sa síce nerád, ale predsa rozhodol pre návrat na Kubu, vezúc so sebou niekoľko jemne vypracovaných predmetov zo zlata.
    O rok na to, 1.mája 1518, Velásquez vyslal ďalšiu výpravu, aby pokračovala v objavoch, ktoré urobil Córdoba. Pod vedením Juana de Grijalva sa Španieli plavili pozdĺž pobrežia Yucatánu, okolo mysu Catoche, a potom sa obrátili na západ do Mexického zálivu. Vylodili sa v Champotóne, na mieste, kde pred rokom Córdoba utrpel ťažké straty. Grijalvovi sa však podarilo odraziť útok Indiánov. Podobne ako jeho predchodcovia aj on bol ohromený veľkosťou miest, námestiami plnými ľudí, monumentalitou kamenných chrámov, ale aj poľami, na ktorých domorodci pestovali kukuricu. Pokračoval v ceste na západ a dostal sa až do oblastí, kam Córdoba neprenikol. V dnešnom Tabascu narazil na Indiánov, ktorí boli ochotní vyjednávať. Od nich prvýkrát počul o mocnom vnútrozemskom štáte zvanom Mexico, o krajine v ktorej je hojnosť zlata.
    Asi tristo kilometrov odtiaľ, v Tenochtitláne, v hlavnom meste aztéckej ríše, Montezuma II. po celý mesiac sledoval každý Grijalvov pohyb. Rýchli zvedi mu prinášali podrobné správy o lodiach, o počte ozbrojencov aj o ich správaní, písané obrázkovým písmom na pergamene. Montezuma horel túžbou dozvedieť sa čo najviac, veď títo muži takmer do detailov zodpovedali proroctvu o návrate boha Quetzalcoatla: biele tváre, brady, zázračné zbrane - to všetko sa zhodovalo s indiánskou legendou.
    Proroctvo hovorilo, že Quetzalcoatl sa vráti v čase Ce Acatl, a ten pripadne na budúci rok, na rok 1819. Nepochybne, boh sa vracia, aby uplatnil svoj nárok na trón. Predovšetkým mu preto treba preukázať maximálnu pohostinnosť, a potom, ak tomu bude osud naklonený, možno bude božstvo ochotné odložiť prevzatie trónu dovtedy, kým Montezuma nezavŕši obdobie svojej vlády, veď bol ešte len v strednom veku.
    Montezuma sa rozhodol poslať na pobrežie dôveryhodného náčelníka s jedného svojho otroka, aby ho osobne informovali o cudzincoch. Správy vzbudzovali zmiešané pocity: ,, ... uprostred vody (sme videli) dom, z ktorého vychádzali bieli ľudia, muži s bielymi tvárami a bielymi rukami. Majú dlhé husté brady a šaty všetkých farieb : biele, žlte, červené, zelené, modré i fialové. Na hlave nosia okrúhle pokrývky. Na vodu spustia dosť veľký čln, niektorí doň nasadnú, a potom po celý deň lovia ryby v blízkosti útesu. Na mrku sa vrátia do domu, z ktorého ráno vyšli. A to je všetko, čo môžeme povedať o tom, o čom chceš vedieť.
    Montezuma obom poslom prikázal, aby sa vrátili na pobrežie. Tentokrát mali s cudzincami nadviazať kontakt a obdarovať ich zlatom, drahokamami a vkusnými umeleckými prácami z vtáčieho pera.
    ,,Ak je to v skutku Quetzalcoatl, pozdravte ho odo mňa a odovzdajte mu tieto dary. Guvernérovi Cuetlaztly prikážte, aby ho zásoboval všetkými druhmi potravín, varenými vtákmi i zverinou. Nech mi dodávajú tiež všetky druhy chleba, ovocie a čokoládu.
    Aby zistili, či vskutku ide o boha, prikázal im ,,veľmi pozorne sledovať“, či bude pokrm jesť, alebo nie. Ak bude jesť a pitím nepochybne je to Quetzalcoatl, lebo spoznal potravu, ktorú v tejto krajine kedysi jedával, a teraz sa vracia, aby si na nej znovu pochutil. Na záver Montezuma poznamenal: ,,Požiadajte ho tiež, aby počkal, kým zomriem. Po mojej smrti bude vítaný a môže prevziať vládu nad kráľovstvom, pretože je jeho.... Nech mi však dovolí, aby som tu dožil svoj život. Až potom nech príde a teší sa z toho, čo mu patrí.
     Krátko pred úsvitom nasledujúceho dňa dvaja kráľovskí vyslanci položili na breh mora dary a jedlo, a potom čakali na východ slnka a na Španielov. Keď Grijalva uvidel vyslancov , pozval ich na palubu. Kajuty a celkové vybavenie lode pripadalo Indiánom skôr ako ,,dielo božie než ľudské“. Španieli mali zase radosť z dosiaľ nepoznaných potravín. ,,Smejúc sa a dobre zabávajúc“ hodovali a ako prví Európania si pochutnávali na morke a na čokoláde.
     Pre Grijalvu boli dary dvojnásobne vítané, a to nielen preto, že sa blížil koniec jeho cesty, ale najmä preto, že sa jeho zásoby povážlivo stenčili. Keďže sa nechcel dať indiánskou pohostinnosťou zahanbiť, ponúkol vyslancom dosť nechutné hovädzie mäso, slaninu, staré sucháre, víno. Už po prvom dúšku sa ,, ich srdcia rozveselili“. Pretože neboli na alkohol zvyknutí, ,,akosi sa im všetko v hlave pomotalo“, a noc museli stráviť na palube. Ešte skôr než odplávali, naznačili cudzinci Indiánom, že sa vrátia. Na rozlúčku poslali panovníkovi do daru náhrdelník zo sklených korálikov.
     Vyslanci sa vrátili do Tenochtitlánu A odovzdali Montezumovi dar. Panovník považoval koráliky za vzácne kamene. Potom mu ponúkli suchár, ktorý dostali od ,,bohov“. Kráľ ho ochutnal a povedal, že má chuť ako tuf, nachádzajúci sa na dne riek. Prikázal doniesť kus takého kameňa, obe veci odvážil a zistil, že kameň má menšiu hmotnosť. Potom vyzval svojich dvoranov, aby suchár ochutnali. Ochutnávka sa skončila vládcovým vyhlásením, že pokrm nemôže zjesť, pretože ,,patril bohom a bola by to svätokrádež“. Kňazom prikázal, aby ho uložili do hrobu. S náležitými obradmi dopravili suchár do Tuly, starého mesta toltéckej civilizácie, a tam ho uložili v chráme boha Quetzalcoatla.
     Keď sa Montezuma dozvedel, že sa cudzinci zamýšľajú vrátiť, opäť sa ho zmocnil strach, že boh Quetzalcoatl sa istotne v stanovený čas vráti. Novoobjavenej krajine dal Grijalva meno Nové Španielsko. Na Kubu sa vrátil so zlatom a so správami o nevídaných pokladoch. Neprivítali ho však ako hrdinu. Naopak. Velásquez mu vyčítal, že na novoobjavenom území nezaložil osadu.
     ; Teraz, keď sa ukazovalo, že chýry O bájnom kráľovstve na západe sú asi pravdivé, chcel si guvernér túto krajinu podrobiť skôr, ako to urobia iní. Súril prípravy na novú, omnoho väčšiu expedíciu a zároveň uvažoval, koho by postavil na jej čelo. Voľba padla na jeho bývalého tajomníka Cortéza, ktorý čakal práve na takúto príležitosť.
     Cortez neváhal a celý svoj majetok dal do zálohu, a tak uhradil väčšinu nákladov na vybavenie expedície. Zvyšok zaplatil Velásquez. Avšak nevypočítateľnému Velásquezovi sa čoskoro zazdalo, že vypozoroval zmenu v správaní svojho ,,protežanta“. Trpel utkvelou predstavou, že Cortez neuznáva jeho autoritu a že sa mu za chrbtom vlastne posmieva. V presvedčení ho utvrdzovali nielen jeho príbuzní, ale i ďalší osadníci, ktorí tiež túžili po funkcii vodcu výpravy.

     Corteza jeho prívrženci varovali, že Velásquez vážne uvažuje o zmene vo vedení výpravy. A tak skôr ako ho mohol Velásquez odvolať, so svojou malou flotilou, zakotvenou v prístave Santiago de Cuba, tajne vyplával. Niekoľko mesiacov sa plavil pozdĺž južného pobrežia Kuby, verboval dobrovoľníkov a nakladal zásoby, pričom Velásquezove výzvy na návrat jednoducho ignoroval.
    Dňa 18. februára 1519, keď všetko pokladal za pripravené, Cortez na 11 lodiach s 550 vojakmi vyplával. Okrem posádky viezol so sebou 16 koní, 10 mosadzných diel a 4 malé kanóny zvané falkonety. Nabral kurz na ostrov Cozumel pred pobrežím Yucatánu. Po príchode zistil, že niekoľkí jeho vojaci sa vylodili už ním a že Indiánov olúpili. Rozhnevaný týmto nezodpovedným počínaním najskôr pokarhal ich vodcu, tvrdohlavého Pedra de Alvarado, a potom prikázal vrátiť všetky ulúpené veci. ,,Ak budeme Indiánov okrádať, v tejto krajine nebude nikdy pokoj,“ vyhlásil.
    Cortez si vždy potrpel na dodržiavanie diplomatických zvyklostí. A tak na ostrove Cozumel dal najskôr prečítať takzvané requieremento. Bol to ťažko zrozumiteľný dokument, ktorým španielsky kráľ vyzýval Indiánov, aby sa stali jeho poddanými a aby v mieri prijali pravú vieru. V prípade, že by odmietli, dokument prikazoval ,,viesť proti nim vojnu ohňom i mečom, pobiť ich alebo zotročiť“.
     Skôr ako ostrov opustili, Cortez oslobodil španielskeho stroskotanca Geronima de Aquilar, ktorý bol už osem rokov otrokom indiánskeho kazika – náčelníka. Keďže plynule hovoril jazykom Mayov, Španieli ho radi privítali ako tlmočnika. Nato Cortez zamieril do Tabasca, k miestu, kde sa pred rokom Grijalva stretol s mierumilovnými Indiánmi, aby si tu doplnili zásoby potravín a pitnej vody.
Tento krát sa však Španieli stretli s odmietavým postojom domorodého obyvateľstva. Po dohode Grijalvu sa totiž obyvateľom Tabasca ich susedia vysmievali, že prejavili zbabelosť, keď Grijalvu a jeho ľudí neprepadli. Preto teraz proti Cortezovi postavili 12 000 bojovníkov, čo prevyšovalo jeho malú vojenskú silu v pomere 30:1. Avšak lepšia taktika a dokonalejšie zbrane – muškety, delá, oceľové meče – slávili úspech nad oštepmi, kopijami a lukmi. Veľmi živo opisuje bitku priamy účastník Cortezovej výpravy Bernard Diaz del Castillo: ,,Pamätám sa, že keď sme vypálili, Indiáni začali kričať, pískať, všeličo vyhadzovali do vzduchu a vírili taký prach, že sme vôbec nevideli, aký bol účinok našich zbraní. Trúbili a bubnovali, a stále kričali, pískali a volali: Alala! Alala! Tu sme uvideli našich jazdcov. Pretože davy Indiánov bezhlavo útočili, vôbec nespozorovali, čo sa im deje za chrbtom.... Jazdci rýchlo pricválali a vrážali do nepriateľov kopije. A my, len čo sme uvideli jazdcov, zaútočili sme s takou energiou, že sa Indiáni naraz ocitli medzi dvoma ohňami a dali sa na útek. Mysleli si, že kôň a jazdec sú jedno zviera, veď dovtedy koňa nikdy nevideli.
    Bitku vyhrali Španieli. Kazikovia odprisahali vernosť španielskemu kráľovi a stali sa jeho poddanými. Potom prinášali víťazom potraviny, zlato a iné cennosti. Medzi darmi pre Corteza bolo aj dvadsať dievčin. Jedna z nich, menom Malinče, sa stala oddanou Cortezovou družkou, neskôr mu porodila syna dona Martina Corteza. Diaz spomína, že Španieli ju pokrstili na donu Marinu, pretože ,,vskutku bola veľkou vojvodkyňou a dcérou slávneho náčelníka“.
    Malinče hovorila nielen aztéckym jazykom nahuatl (navatl), ale i jazykom Mayov, teda jazykom, ktorý ovládal aj Aguilar. S pomocou týchto tlmočníkov sa mohol Cortez dorozumieť, kamkoľvek sa na pevnine obrátil. Bystrá a chápavá Malinče sa rýchlo naučila po španielsky a nahradila Aguilara v úlohe osobného Cortezóvho tlmočníka. Cortez bol natoľko múdry, že zavčasu ocenil jej kvality a čoraz viac sa spoliehal na jej rady a znalosti.
     Plaviac sa pozdĺž pobrežia, Cortez sa dostal až blízko k ostrovu San Juan de Ulua. Montezuma, ktorý očakával Quetzalcoatlov návrat, už niekoľko dní predtým vyslal na pobrežie svojich poslov, aby vracajúceho sa boha privítali. Keď sa Španieli objavili, vyslanci prišli až na palubu, aby v mene svojho panovníka Cortéza pozdravili. V piatok 22. apríla 1519 Cortez vydal rozkaz vylodiť sa. Neobyčajnou zhodou okolností vstúpil na pevninu nielen v tom roku a mesiaci , ale presne v ten deň, ako prorokovala veštba o návrate Quetzalcoatla. Koho táto zhoda vôbec neprekvapila, bol sám Montezuma. Odvtedy, ako sa tu minulého roku objavil Grijalva, aztécky vládca bol presvedčený, že boh v určenú hodinu príde.
    Montezuma bol v pomykove: raz nevedel, ku ktorému z dvoch hlavných aztéckych bohov sa má prikloniť. Má sa rozhodnúť pre Quetzalcoatla, jemné božstvo vystríhajúce sa ľudských obetí, alebo pre boha vojny a slnka Huitzilopochtliho, ktorý si neprestajne žiadal ľudskú krv a ktorý Quetzalcoatla vyhnal? Po ťažkom vnútornom boji a po mnohých poradách s ministrami, kňazmi a veštcami sa rozhodol, že najlepší bude kompromis, veď panovník vyvoleného ľudu boha slnka si v nijakom prípade nemohol dovoliť rozhnevať ani staré kmeňové božstvo Huitzilopochtliho, no ani Cortezom zosobneného Quetzalcoatla. A tak sa rozhodol na vzťahu k Huitzilopochtlimu nič nemeniť a Quetzalcoatla štedro obdarovať. Veď ak Quetzalcoatlovi nejde o akt neľudskej pomsty, istotne sa dá presvedčiť a odíde, odkiaľ prišiel.
    Keď Cortez dostal dary určené vlastne Quetzalcoatlovi, ustrnul nad hodnotou pokladov, ktorých majiteľom sa stal. A keďže nechápal, čo je v pozadí, spočiatku ho dojala panovníkova veľkodušnosť.
     ,,Prvým darovaným predmetom bol kotúč z jemne vypracovaného zlata, veľký ako koleso voza s mnohými výjavmi, nádherný a veľmi cenný, ako hovorili tá, čo ho neskôr odvážili. ,, Potom mu odovzdali ešte väčší kotúč, jemnú umeleckú prácu zo striebra. Predstavoval mesiac a ozdobený bol mnohými postavami. Bol veľmi ťažký a takisto mal obrovskú cenu.
     Kráľove dary, venované s úmyslom urýchliť Quetzalcoatlov odchod, mali na Cortéza práve opačný účinok. Už ho nič nemohlo odvrátiť od úmyslu stretnúť sa s ním.
     ,,Rozhodol som sa, písal kráľovi, ,,pokračovať v ceste do vnútrozemia a nájsť ho, nech by bol kdekoľvek, a ďalej prisahal, že ho ,,odvezie, či už mŕtveho alebo v reťaziach, ak by sa nechcel podrobiť korune Vášho Veličenstva.
<     Cortez sa so svojím vojskom vylodil na veľmi nevľúdnom pobreží. Bol to úzky piesočnatý pruh zeme zamorený moskytmi. Španieli ho príznačne nazvali Tierra Caliente čiže Horúca zem. Teplé zapáchajúce močariská znamenali pre Španielov veľké útrapy. Tridsiati zomreli. Niektorí na tropickú horúčku, iní v dôsledku zranení, ktoré utrpeli v bitke pri Tabascu. Cortez preto odviedol svojich vojakov ďalej na sever, kde bola oveľa príjemnejšia krajina. A práve tu sa úplne oslobodil spod Velásquezovho područia: dal sa zvoliť za kapitána i za najvyššieho sudcu novej kolónie. No aj keď si svojvoľne uzurpoval moc, navonok sa usiloval zachovať zdanie zákonnosti. Preto jednu zo svojich lodí poslal do Španielska s listom, v ktorom kráľovi vysvetľoval svoje počínanie. Aby kráľa získal pre svoje zámery, poslal mu celý poklad ktorý dostal od Montezumu.
     Keď sa Cortez definitívne rozhodol pochodovať na hlavné mesto, dal potopiť celú flotilu. Týmto činom zbavil bojazlivých aj poslednej možnosti vrátiť sa na Kubu.
     Práve v tom čase Corteza navštívili vyslanci Totonackej federácie miest. Ako vazali Aztékov sťažovali sa na neznesiteľné bremeno a žiadali o pomoc a ochranu proti utláčateľom.
     Diaz zaznamenal Cortezovú reakciu na prosbu takto : Ako tam stál a premýšľal nad vecou, zrazu sa so smiechom obrátil na svojich spoločníkov: ,,Páni, zdá sa mi, že sa o nás, ako o udatných vojakoch, šíri zvesť po celej krajine... ľudia nás považujú za bohov alebo za bytosti podobné ich idolom.
     Bystrý Cortez, veliteľ až smiešne malej skupiny vojakov, ihneď prišiel na to, kde je Montezumovo slabé miesto. Veď je celkom pravdepodobné , že nespokojnosť netlie len v srdciach Totonakov, ale že v podobnom postavení sa nachádzajú aj mnohé ďalšie kmene, ktoré musia odvádzať Aztékom dane. Pod jeho vedením by sa mohli tieto sily zjednotiť, Montezumu zvrhnúť a jeho nepevne stmelenú ríšu rozbiť.
     S armádou pozostávajúcou zo 400 vojakov, 15 koní a 16 kanónov sa Cortéz vydal na tristo kilometrov dlhý pochod do hlavného mesta Aztékov. Iba malú jednotku vyčlenil ako posádku na ochranu novozaloženej osady Veracruz. V Cempoale, v hlavnom meste Totonakov, kazik ponúkol Španielom 100 nosičov a 40 vodcov, všetko dobrých bojovníkov. Okrem toho Cortezovi poradil, aby šiel cez Tlaxcalu, pretože tamojší obyvatelia sú nepriateľmi Aztékov a môžu sa stať španielskymi spojencami.
     Španieli opustili Cempoalu v polovici augusta 1519 a o dva týždne neskôr prekročili hranice Tlaxcaly. Aztékovia si Tlaxcalčanov nikdy nepodrobili. Skutočnosť, že Cortéz prijal Montezumových vyslancov, ako aj to, že bol priateľom aztéckych vazalov Totonakov, bola Tlaxcalčanom podozrivá. Ich stanovisko bolo jednoznačné: ,,Pobijeme tých bohov a ich mäso zjeme A bez vyjednávania zaútočili.
     Pokiaľ išlo o počet, Cortezove oddiely boli bezpochybne oveľa slabšie. Okrem toho Španieli tento krát narazili na protivníka, ktorý bol omnoho bojovnejší ako kmene Indiánov na pobreží a ktorý nadto oveľa lepšie ovládal svoje zbrane. V rukách zručných bojovníkov bola obzvlášť účinnou zbraňou kopija.
     Cez krátku prestávku v bojovom zápolení prišlo do Cortezovho tábora 50 tlaxcalských vyslancov, údajne s poslaním rokovať o mieri. Keď ich však vypočúvali jednotlivo, priznali sa, že sú vlastne vyzvedači. Cortez ich všetkých poslal späť - s odseknutými rukami. V boji, ktorý vzápätí vzplanul, zvíťazili Španieli. Indiáni sa potom Cortezovi podrobili, priznávajúc: ,,Urobili sme všetko, čo sme mohli, aby sme teba i tvojich spoločníkov zabili, naši bohovia sú však proti vám bezmocní. Rozhodli sme sa preto stať sa vašimi priateľmi a slúžiť vám. A keďže žijeme v oblasti, v ktorej sme zo všetkých strán obklopení nepriateľmi, prosíme vás o ochranu pred nimi. Vstúpte do nášho mesta a vyliečte sa z rán, ktoré sme vám spôsobili.
    Fakt, že sa ku Cortézovi pridala tlaxcalská armáda, zohral rozhodujúcu úlohu v jeho ťažení na Tenochtitlán. Naozaj nemohol nájsť spoľahlivejšieho spojenca.
     Montezuma dal o sebe vedieť ešte v čase, keď bol Cortez v Tlaxcale. Sám pozýval Španielov do Tenochtitlánu a súčasne im navrhol, aby išli cez posvätné Quetzalcoatlovo mesto Cholulu. Okrem toho, že tam bolo 400 chrámov, mesto sa pýšilo väčšou pyramídou, ako bola Chufevova pyramída v Egypte. Tlaxcalskí spojenci varovali Cortéza pred cestou cez Cholulu, pretože podľa nich to bola pasca. Cortez však trval na tom m že zatiaľ pôjde, a tak mu Tlaxcalčania poskytli strážny oddiel v počte 600 bojovníkov.
     Teraz už medzi Cortezom a jeho konečným cieľom Tenochtítlánomležala len Cholula, vzdialená 130km od Tlaxcaly. Obyvatelia   Choluly vyšli Cortéza pozdraviť pred brány mesta, mali však výhrady proti prítomnosti svojich zaprisahaných nepriateľov - Tlaxcalčanov. Cortez preto prikázal , aby jeho spojenci zostali za mestom, zatiaľ čo on sám so svojimi vojakmi sa odobral do priestorov na nádvorí hlavného chrámu. Už po niekoľkých dňoch Malinče upozornila Corteza, že Mayovia proti Španielom chystajú sprisahanie. Cortez sa rozhodol rýchlo konať. Do uzavretého chrámového priestoru pozval náčelníkov a ostatných mestských hodnostárov a na dohovorený signál ich Španieli postrieľali a dorúbali.
     Cesta do Tenochtitlánu bola otvorená. Corteza od Montezumu delil už len týždeň a 96 kilometrov. V tej chvíli takmer všetci Španieli podľahli vodcovmu nadšeniu a verili, že sa im úspešne podarí zavŕšiť historický pochod. Cortez odmietol ponuku 10 000 tlaxcalských bojovníkov a žiadal len 1 000 mužov, ktorí Španielom slúžili ako nosiči.
     Prvého novembra 1519 opustila Cortezová armáda Cholulu, mesto smútku. Pred ňou, v diaľke asi 30 km, týčila sa sopka Popocatépetl (Dymiaci vrch) a sopka Ixtacihuatl (Biela žena) s dvoma vrcholmi. Cortezova cesta viedla presne pomedzi tie dva zasnežené horské vulkány, týčiace sa k nebu v nadmorskej výške nad 5000m. Čím vyššie vystupovala armáda do drsných hôr, tým ľadovejší vietor fičal zo svahov s borovicovým porastom, cez ktorý sa predierala. V boji ošľahaní vojaci sa i v prešívaných bavlnených vestách triasli od zimy. Aj kone už strácali posledné zvyšky síl. Ľad, sneh, pľušť - to všetkým spomaľovalo pochod. Po zotmení dal Cortez rozkaz pripraviť sa na noc. Vojsko sa utáborilo asi 10 km od priesmyku. Nasledujúce ráno postupovali ďalej. Keď prekročili hrebeň, zastavili sa a s úžasom sa dívali na obraz, ktorý sa pred nimi rozprestieral: pod nohami im ležalo prinajmenšom tridsať miest, roztrúsených až po obzor na všetky strany. A skutočným skvostom medzi nimi bolo ostrovné mesto Tenochtitlán. Jeho žiariace biele chrámy aj domy medzi ktorými sa zelenali stromy, obklopovali trblietajúce sa modré vody jazera Texcoco. Potom sa Španieli vydali na posledný úsek cesty k bránam Tenochtitlánu a ich údiv vzrastal každým krokom.
<     Montezuma vyšiel pred mesto, aby tam Španielov privítal. Širokú ulicu, po ktorej ho niesli na zlatých nosidlách ozdobených drahokamami, lemovali príslušníci šľachty. Pred páľavou slnka chránil vládcu zelený baldachýn, ozdobený perami posvätného vtáka quecala. Pred nosidlami kráčali dvorania: zametali zem a prestierali na ňu bavlnené látky. Šľachtici odvracali zrak, keď popri nich panovník prechádzal, chystajúci sa privítať cudzincov, ktorých sem cez more poslalo nebo. Montezuma bol oblečený v bohatom šate. Zatiaľ či šľachtici boli bosí, on mal obuté zlaté sandále vykladané drahými kameňmi. Cortez a Montezuma stáli konečne zoči - voči. Mexickú verziu tohto historického stretnutia zaznamenal Bernandino de Sahagún vo svojich Úplných dejinách udalostí v Novom Španielsku:
     ,,-Je pravda, že ty si kráľ Montezuma? - spýtal sa Cortez. A kráľ povedal: - Ano, som Montezuma! - Vzápätí vstal, aby Corteza pozdravil. Pokročil dopredu, hlboko sa uklonil a Corteza oslovil takto: - Pane, si unavený. Cesta ťa vyčerpala, ale teraz si už na zemi. Prišiel si do svojho mesta. Prišiel si, aby si zasadol na svoj trón, pod svoj baldachýn. Králi, tvoji zástupcovia, ho strážili a ochraňovali, kým si tu nebol... Či azda poznajú králi osudy tých, ktorých zanechali, osud svojho potomstva? Keby sa tak mohli dívať! Keby mohli vidieť to, čo vidím ja! Nie, ja len snívam... Konečne som ťa uvidel. Stojím ti tvárou v tvár. Päť, desať dní som bol na smrť chorý a moje oči hľadeli do ríše tajomstiev. A teraz si zostúpil z oblakov a vystúpil z hmly, aby si zasadol na svoj trón. Tak to prorokovali králi, ktorí vládli tomuto mestu - a teraz sa to stalo skutkom. Vrátil si sa k nám. Zostúpil z nebies. Vstúp do svojich kráľovských komnát a odpočiň si. Buď vítaný vo svojej krajine, môj bože! - Cortez, akoby to hovoril nejakej tretej osobe, odpovedal: - Povedz Montezumovi, že sme jeho priatelia. Nemá sa čoho báť. Dávno sme si želali stretnúť sa s ním. Konečne vidíme jeho tvár, počujeme jeho slová. Povedz mu, že ho milujeme a že v našich srdciach sídli mier.
     Španielov ubytovali v nádhernom paláci na hlavnom námestí Tenochtitlánu. Od sídla vládcu ich oddeľovala dominantná meste - chrám boha Huitzilopochtliho. Španieli boli takto deň čo deň nútenými svedkami strašného rituálu. Na plošine chrámu vyrezávali kňazi ešte živým ľudským obetiam srdcia a bezduché telá zhadzovali dolu. Srdcia odkladali na kňazskú a šľachtickú hostinu, zatiaľ čo ostatky podhadzovali zveri v blízkej zoologickej záhrade. Neďaleko stála drevená konštrukcia (tzompantli), na ktorej viselo nie menej ako 136 000 ľudských lebiek.
     Montezuma sa správal vľúdne a láskavo, ale Cortez bol ostražitý. Znepokojovala ho myšlienka, že jeho život závisí od vládcovho rozmaru. A hoci sa v tejto chvíli správal ako priateľ, jeho nálada sa mohla rýchlo zmeniť. Asi po týždni sa Cortez rozhodol pre odvážny skutok: Z Montezumu spraví svojho väzňa a sám sa zmocní vlády nad Aztékmi. Montezuma bude formálne i naďalej vládcom, ale len ako bábka, ktorú budú ovládať jeho ruky.
     Cortez realizoval svoj smelý plán tak, že sa s tridsiatimi spoľahlivými dôstojníkmi a s vernou Malinče vybral do kráľovského paláca, kde vyhlásil, že vládcu odvedie do svojho sídla, aby ho mohol strážiť. Montezuma spočiatku nechcel veriť, že by sa niekto, či už je to boh či nie, mohol správať tak bezočivo. Keď mu však Malinče ticho, ale dôrazne oznámila, že ho Španieli namieste zabijú, ak nebude súhlasiť, neodvážil sa už nič namietať. Vládcu, zdanlivo zmiereného s osudom a daromne utešujúceho plačúcich dvoranov, že je všetko v poriadku, že sa všetko vráti do normálnych koľají, odniesli potom na nosidlách. I keď Cortéz nabádal Montezumu, aby viedol štátne záležitosti aj z nového sídla, panovník si nerobil ilúzie o svojom postavení: vedel, že sa ocitol v prísnom domácom väzení. Jeho poddaní, ktorí neboli zvyknutí konať bez vládcu, boli načisto zmätení. Španieli prinútili Montezumu,aby odprisahal vernosť španielskemu kráľovi. Tento ceremoniál pripadal jeho radcom rovnako pokorujúci ako jeho únos z paláca.
     Potom udalosti nadobudli rýchly spád. Cortez neuspel pri presviedčaní aztéckých kňazov o pravosti kresťanského náboženstva, naopak, stretol sa so sebavedomým odmietnutím. Nedokázal preto ovládnuť svoju zlosť a ako to zaznamenal očitý svedok, takto sa vyrútil na kňazov: ,,Bude mi veľkým potešením bojovať za svojho boha proti vašim bohom, ktorí nič neznamenajú!
     A skôr ako prišli muži, po ktorých poslal, schytil železnú tyč, ktorú mal po ruke a začal rozbíjať kamenných bôžikov.
     Týmto jediným skutkom zmaril všetky nádeje na získanie aztéckej ríše mierovými prostriedkami. Pripravil sa o všetky neuveriteľné úspechy, ktoré dosiahol svojou odvahou, diplomaciou, klamstvom i šťastím. Urobil neodpustiteľnú chybu, keď sa takto surovo dotkol božstiev, ovládajúcich podľa Aztékov vesmírne sily. Každý úder zasadený Huitzilopochtlimu zasahoval samu podstatu viery Aztékov. Montezuma, zhrozený a rozhorčený rúhavým výčinom, sa rozhodol nič podobného ďalej netrpieť a dôrazne vystríhal Cortéza: dá pokyn hoci jedným prstom, všetko obyvateľstvo zaútočí na palác. Cortéz pochopil, že je to tak, veď už kňazi začali povzbudzovať ľud k vzbure. Podľa Montezumu zostávala Španielom jediná možnosť - ihneď opustiť mesto.
     Situácia sa pre Corteza vyvíjala k horšiemu aj z celkom neočakávanej strany. Posol z pobrežia prišiel zo správou, že z Kuby priplával silný oddiel, aby zúčtoval s rebelmi. Položenie, v ktorom sa Cortez nachádzal, bolo viac ako vážne, pretože mnohí z jeho vojakov boli v ďalekých provinciách, aby tam zhromažďovali zlato. Cortez preto zveril Tenochtitlán Alvaradovi a sám so 70 mužmi sa vydal do Cempoaly, kde sa utáborili oddiely Kuby. Pod ochranou noci a prudkého dažďa sa Cortezovým ľuďom podarilo prenasledovateľov prekvapiť aj poraziť. Avšak Cortez sa len krátko mohol radovať zo svojho víťazstva, pretože od Alvarada prišla správa, že ho Aztékovia v hlavnom meste obliehajú. Za Cortezovej neprítomnosti Alvarado povolil Aztékom osláviť veľký sviatok Toxcatl, počas ktorého prenášali sochu Huitzilopochtliho od jedného chrámu k druhému. V deň osláv sa na hlavnom námestí zhromaždili tisíce Aztékov, aby sa zúčastnili rituálnych tancov. Neboli ozbrojení, len ozdobení krásnym perím a vzácnymi kameňmi. Či už zo strachu z veľkého počtu zhromaždených bojovníkov, alebo či ho oslepilo a zaslepilo veľké bohatstvo, ktorým boli tanečníci ozdobení, Alvarado dal signál na útok. Krvavá masakra, ktorá sa rozpútala, vošla do dejín ako ,,najohavnejší čin, aký bol kedy spáchaný v tejto krajine: zahynula v nej aztécka šľachta a mládež v najlepšom veku. Alvarado sa potom so svojimi mužmi skryl v paláci a tam ho obľahlo rozzúrené obyvateľstvo Tenochtitlánu.
     Keď sa Cortez vrátil do mesta, panovalo v ňom mŕtve ticho. Cortez bol vcelku dobrej mysle, pretože na ceste späť nemusel zvádzať nijaké boje, ako sa obával. Okrem toho z kubánskych oddielov sa k nemu pridalo toľko vojakov, že sa jeho armáda strojnásobila. A keďže doteraz iba so 400 vojakmi dosiahol priam neuveriteľné úspechy, bol presvedčený , že odteraz dokáže prekonať akékoľvek prekážky. Neuvedomil si však, že muž ktorý môže zaručiť jeho bezpečnosť, je už vlastne bezmocný. Najvyššia rada už totiž rokovala o Montezumovom nástupcovi. Navyše tomu nahral i sám Cortez. Želal si totiž, aby sa v meste opäť konal trh, a preto prepustil zo zajatia kráľovho brata Cuitlahuaca (kuitlavaka). Nevedomky dal tak Aztékom nového vodcu. Indiáni zaútočili hneď nasledujúci deň. Prudkosť útoku Španielov prekvapila.
     ,,Nič nepomáhalo: ani delá, ani muškety, ani kuše, ani boj muža proti mužovi, ani to, že sme každým výstrelom z dela zabili 30 alebo i 40 Aztékov. Pokračovali v boji čoraz úpornejšie a ich rady vôbec neredli...napísal španielsky kronikár Diaz.
     Na piaty deň Cortez vyzval Montezumu, aby prehovoril k svojmu ľudu v tom zmysle, že Španieli odídu, ak budú mať zabezpečený slobodný odchod z mesta. Montezuma  nie príliš ochotne súhlasil , pretože cítil, že to bude zbytočné: jeho právomoc už prešla na jeho brata. Obliekol si však svoj vladársky odev. Keď vystúpil na strechu paláca, boj utíchol. Jeho prítomnosť ešte stále vyvolávala úctivé ticho. Len čo sa však zmienil o Španieloch, ktorí stáli po oboch stranách vedľa neho, ako príval zaplavil námestie zúrivý krik a na nenávidených votrelcov sa zniesla spŕška šípov, kamenia, kopijí. Montezumu pritom zasiahli tri kamene, z toho jeden smrteľne - do spánku.
     Cortez si uvedomoval, že šance Španielov na záchranu budú tým menšie, čím dlhšie ostanú v meste. Musia sa prebiť na pevninu. Najkratšia cesta viedla na západ do Tacuby, vzdialenej len asi 3 kilometre. Na tejto ceste bolo však treba prekonať osem kanálov, pretože mosty Aztékovia postrhávali. Cortez prikázal zostrojiť prenosný most, pomocou ktorého by mužstvo prešlo cez vodné prekážky. Deň Montezumovej smrti považoval Cortez za posledný možný termín.
     Krátko pred polnocou 30. júna 1520 vykradli sa Cortezoví vojaci z paláca. Pod rúškom noci, známej neskôr ako La Noche Triste (Smutná noc), snažili sa opustiť stíchnuté mesto. Čoskoro však zazneli poplašné signály. Kňazi udierali do bubnov z hadej kože a hlboké dunivé zvuky sa rozliehali po celom údolí. Mesto naraz ožilo. Jazero sa hemžilo člnmi náhliacimi sa odrezať nepriateľovi ústupovú cestu. Prenosného mosta sa bolo treba vzdať. Z člnov sa na Španielov sypali oštepy, kopije, kmene, šípy. Tí šťastnejší padli do vôd jazera, kde sa utopili, iní kričali o pomoc, pretože ich odvádzali na obetište. Meče Španielov tiež nezaháľali. Zovšadiaľ sa ozývalo ohlušujúce jačanie, pískanie a krik. Mŕtvoly koní, telá ľudí, kanóny a poklady - to všetko vlastne vytváralo mosty, cez ktoré Cortézovi vojaci prechádzali z jedného brehu kanála na druhý. Cortezovi sa podarilo dosiahnuť pevninu. Aj jeho ako ostatných zalievala krv z utŕžených rán. I Malinče už bola v bezpečí.
     V ťažkom položení sa však nachádzal Alvarado a celý zadný voj. Cortez sa preto rozhodol vrátiť späť. Prebojoval sa na cestu, odkiaľ videl, že na druhej strane kanála jeho druh Alvarado zostal v nepriateľskom obkľúčení. Aztécki bojovníci sa Alvaradovi veľmi potešili, veď mal prezývku Tonatio čiže Slnko. On však schytil kopiju, vrazil do masy tiel a spleti člnov a zabodujúc ju do zeme, ako o tyči preskočil ku Cortezovi. Spolu si potom prebojovali cestu na pevninu. Sivé svetlo úsvitu odhalilo Španielom všetky straty, ktoré pri úteku utrpeli: boli to viac ako dve tretiny vojska. Zatiaľ čo vojaci formovali svoje rady, Cortez hľadel na mesto a na tú skazu, ktorú za sebou zanechali. Cyprus, pod ktorým stál, rastie v Mexicu dodnes a pripomína túto historickú udalosť.
     Pochopiteľne, ťažkosti Španielov sa tým neskončili. Zostalo im prekonať ešte viac ako 160 km, aby sa cez aztécke územie dostali do krajiny svojich spojencov.I keď Cortezovo vojsko bolo hladné a vyčerpané, predsa i v poslednej bitke zvíťazilo nad nepriateľom, ktorý bol v mnohonásobne početnej prevahe a vstúpilo na tlaxcalské územie.
     Spojenci ich vrelo privítali a ich dovtedajší údiv voči bielym cudzincom, ktorí dokázali živí uniknúť z ostrovnej pevnosti Tenochtitlán, ešte vzrástol. A Cortez ihneď začal robiť prípravy na definitívne dobytie aztéckeho hlavného mesta. Keďže prípravy sa pretiahli na desať mesiacov, zaútočil v až v máji 1521. Jeho taktika bola prostá: obľahnúť mesto a prerušiť všetky jeho styky s pevninou. Dal preto postaviť neveľké plavidlá, brigantíny, čím získal kontrolu nad celým jazerom. Mesto tým zároveň zbavil možnosti prísunu potravín zvonku a hneď nato dal prerušiť aj dodávku pitnej vody z Chapultepecu. Vzápätí sa rozpútalo najstrašnejšie vojnové stretnutie v celej histórii španielskeho vpádu do Nového sveta, pretože odvážni Aztékovia bránili svoje územie do posledného muža, rozhodnutí radšej zomrieť ako sa vzdať.
     Po celých 80 dní Aztékovia odolávali, ale Španieli krok za krokom zrovnávali so zemou ich nádherné stavby, paláce, domy. Po Cuitlahuacovi, ktorý zomrel po štvormesačnom panovaní na kiahne, novým vládcom Aztékov sa stal Cuauhtémoc (kvavtemok), dvadsaťdvaročný Montezumov synovec. Dvakrát Aztékovia Corteza takmer zajali, ale on zakaždým unikol osudu, ktorý postihol jeho menej šťastných druhov. Každodenne sa ozýval zlovestný zvuk bubnov, aby ohlásil začiatok príšerného obradu, ktorý sa odohrával na plošine nad chrámovými schodmi tak, aby ho mohli dobyvatelia dobre vidieť. Ešte predtým ako španielskeho zajatca položili na obetný kameň, ozdobili ho vtáčími perami a nútili ho tancovať pred aztéckými bôžikmi.
<     Obkľúčené mesto, ktoré s výnimkou malého obvodu okolo tržnice Tlalelco bolo v troskách, sa však nachádzalo v úbohom položení. Choroby a hlad značne preriedili obyvateľstvo ostrova. Ženy a deti sa potácali po uliciach a padali od vyčerpania. Pokúšali sa zdriapať kôru zo stromov, plazili sa po zemi a usilovali sa z nej vyhrabať hmyz, červy, alebo čokoľvek, čo by utíšilo ich neznesiteľný hlad.
     Cortez vyzval Aztékov, aby sa vzdali, ale Cuauhtémoc odmietol. ,,Neviem, ako by som ich mohol poraziť a nezničiť ich mesto - najkrajšie mesto na svete... boli neohrozenejší než kedykoľvek predtým...“ vyslovil sám Cortéz. Napokon 13.augusta 1521 Španieli zajali Cuauhtémoca. Ale všetko to, čo dovtedy tvorilo slávu Aztékov, zmenilo sa na pusté ruiny.
     Ihneď po víťazstve sa Cortez pustil do výstavby nového mesta. Tam, kde kedysi stál chrám boha Huitzilopochtliho so strašným obetným oltárom, dal postaviť kresťanskú katedrálu. Po štrnástich mesiacoch kráľ potvrdil jeho tituly hodnosti. Vymenoval ho za guvernéra a najvyššieho veliteľa Nového Španielska. Cortez venoval všetku energiu realizácii zámeru vybudovať v Mexicu vzorovú španielsku kolóniu. Z Európy doviezol dobytok i kultúrne plodiny. Aj on prideľoval Španielom majetky, ale zároveň dbal na to, aby sa v Novom Španielsku nepáchali voči Indiánom také krivdy ako na ostrovoch v Karibskom mori. Bol za diferencovaný vzťah k domácemu obyvateľstvu. Presadzoval istú ohľaduplnosť k príslušníkom tých kmeňov, ktorí s novou vládou spolupracovali, no ostatných si nemilosrdne podrobil.
<     Cortezovi dôstojníci však nenechali zbrane hrdzavieť a podnikali výboje mimo hraníc starej aztéckej ríše. Pedro de Alvarado prenikol ďaleko na juh a po dvoch rokoch si podrobil Mayov žijúcich na Mexickej vysočine. Za odmenu sa stal guvernérom v Guatemale. Kapitána Christóbala de Olid poslal Cortez na Yucatán. Ten však, keď sa dostal až do Hondurasu, zradil. Cortez sa ho pustil prenasledovať, pričom so svojím vojskom prešiel viac ako 2000 kilometrov. Musel pritom prekonávať nepredstaviteľne ťažký terén - tropické lesy s komármi roznášajúcimi zimnicu, zamorené močiare a jeden horský hrebeň za druhým. Bolo to podujatie, ktoré sa so svojou náročnosťou vyrovnalo dobytiu Mexica. Olid za vzburu zaplatil hlavou .
     Cortez bol na tejto trestnej výprave viac ako dva roky. Keď sa vrátil do hlavného mesta, dal vystrojiť a vyzbrojiť štyri námorné výpravy, aby preskúmali tichomorské pobrežie a hľadali cestu k Ostrovom korenia, dnešným Molukám. Objavili pritom Dolnú Kaliforniu, ktorú spočiatku považovali za ostrov a dali jej meno Isla de Cortéz.
     Keď sa roku 1528 Cortez vrátil do Španielska, kráľ ho prijal so všetkými poctami a udelil mi titul markýz del Valle de Oaxaca. Jeho hviezda už však zapadala, lebo kráľ sa obával, že Cortezová moc a nezávislosť príliš vzrastú a preto po jeho odchode do Ameriky vymenoval súdny dvor, aby ho zbavil hodnosti guvernéra. Cortezova hrdosť bola úplne zlomená roku 1535, keď sa dozvedel, že prvý miestokráľ Nového Španielska, Antonio de Mendoza, má právo zbaviť ho funkcie najvyššieho veliteľa, kedykoľvek sa mu zachce. Urazený týmto sústavným znižovaním svojho postavenia, ako aj sklamaný neúspechom pri zakladaní kolónie v Kalifornii, rozhodol sa Cortez roku 1540 znovu odplávať do Španielska, aby sa pokúsil o nápravu. Tentokrát však kráľove uši ostali hluché voči ponosám hrdinského dobyvateľa. Španielsko ho už nepotrebovalo. Podobný osud stihol aj mnoho iných konkistadorov, ktorí financovali výpravy a podstupovali mnohé riziká, aby pre svoju vlasť získali nové územie a nové bohatstvá. Teraz už moc v zámorských oblastiach získavali ľudia, ktorí sa pohybovali v blízkosti kráľovského dvora a o ktorých sa predpokladalo, že budú bez námietok plniť kráľove príkazy. Okrem toho sa pozornosť koruny čoraz častejšie obracala na Južnú Ameriku. Zlato a poklady z Peru plnili španielske pokladnice takým prúdom, že to rýchlo zatienilo prínos Cortezovho Nového Španielska.
     Najslávnejší zo všetkých dobyvateľov sa už nikdy nevrátil na miesta, kde slávil svoje veľké víťazstvá. Na rube jedného z jeho listov kráľovi, čo bol už tri roky od jeho odoslania založený v úradnom protokole, stálo rukou monarchu napísané: ,,Ponechať bez odpovede.
     Zatrpknutý a duševne zlomený Cortez zomrel v Španielsku v roku 1547 v šesťdesiatom treťom roku svojho života.

Ma mapke aztéckehého hlavného mesta Tenochtitlánu, jazera, ktoré ho obklopovalo i jeho okolia sú zakreslené pohyby Cortezovych armád v priebehu rokov 1519 - 1521, ktoré vyústili do trojmesačného obliehania a boli zavŕšené dobytím mesto roku 1521. Na mapke vidieť aj 16 km dlhú hrádzu Nazahualcoyotl (Nasavalkojotl), ktorú Aztékovia vybudovali v polovici 15.storočia na ochranu Tenochtitlánu pred vodami jazera Texcoco.