edzi slávnych korzárov patrili anglickí dobrodruhovia Thomas Cavendish (1555 - 1592), Francis Drake a John Hawkins (1532 - 1595). Hoci každý z nich dostal povolenie zajímať lode, iba Cavendish obmedzil svoje výpravy na vojnové časy. Preto Španieli aj ďalšie národy pokladali všetkých  troch za pirátov.

    Počas plavieb Thomasa Cavendisha s ním v roku 1591 plával aj anglický moreplavec John David (asi 1550 - 1605), kde získal veľa poznatkov. Jeho kniha Tajomstvá moreplavca, v ktorej zosumarizoval väčšinu svojích poznatkov, bola základnou príručkou pirátskych lodivodov. Táto dôvtipná volvela udáva závislosť medzi polohou Mesiaca  a prílivom či odlivom pomocou pohyblivých kruhových schém.

    V roku 1560 sa narodil v Anglicku v šľachtickom rode Cavendishov chlapec, ktorému rodičia dali meno Thomas. Jeho včasnú mladosť necháme a prenesieme sa rovno do roku 1586, kedy už dospelý veľmuž Cavendish, podnietený úspešnou plavbou sira Francisa Drakea, končí prípravy na ďalekú expedíciu. Nemá žiadne objaviteľské ciele, hodlá lúpiť a ako hlavný cieľ chce Thomas ukoristiť v Pacifiku tak zvanú Manilskú galeónu. K objasneniu – pod týmto označením sa skrývali na svoju dobu obrovské španielske lode, ktoré v 16. storočí raz ročne prevážali vo svojich útrobách bohatý náklad z Filipín do Mexika.
    Cavendish to myslel úplne vážne, pretože predal rodinný majetok a vystrojil dva koráby. Takmer 250 tonovú Desiré a 60 tonovú Satisfaction . Podielnici výpravu doplnili o malé plavidlo s kosatkovými plachtami o tonáži len 40 ton. Za vlajkovú loď si Cavendish samozrejme zvolil najväčšiu Desiré a veľký dôraz kládol aj na výber posádky. Medzi 120 skúsenými námorníkmi a predovšetkým dobrými bitkármi, bolo aj pätnásť mužov, ktorí už oboplávali svet s Drakeom.
    Dňa 21. júla 1586 bol krásny slnečný deň, keď všetky tri lode opúšťali prístav Plymouth a brehy rodného Anglicka mizli posádke z očí. Na rozdiel od Drakea však Cavendish netajil cieľ cesty, keďže Anglicko bolo vo vojnovom stave so Španielskom a Alžbeta I. dala výprave tiež oficiálne kráľovský súhlas. Za to samozrejme očakávala podiel na budúcej koristi , takže výprava bola skôr korzárska než pirátska.
    Malá eskadra zamierila k juhu, čakala ju predlhá plavba. Asi po troch mesiacoch cesty podstúpili Angličania prvý krst ohňom, hneď pri brehoch Afriky, zhruba pri dnešnej Sierry Leony. Cavendish sa tam rozhodol doplniť zásoby vody, ktorá sa v horúcom podpalubí kazila veľmi rýchlo. Takmer žiadny moreplavec by neodolal možnosti doplniť zásoby o čerstvé ovocie. Koráby zakotvili asi dve sto metrov od brehu a boli spustené tri člny. Ich osádky nemuseli prekonávať žiadny príboj, pred nimi sa rozkladala kľudná hladina a tak loďky leteli ako šípky, poháňané svalnatými pažami veslárov, tešiacich sa na krásnu piesčitú pláž, ktorá priamo zvádzala k vykúpaniu. Pod horúcim africkým slnkom však najprv mužov čakal úmorný kilometrový výstup so sudmi do džungle, kde podľa tvrdenia Drakeových lodníkov vyvieral silný prameň pitnej vody. Dvadsať chlapov sa lopotilo s ťažkými sudmi a ich bezpečie strážilo desať vojakov s arkebuzami.
Klikni pre zväčšenie    Angličania však vôbec netušili, že z nepriepustného krovia a stromov pozdĺž úzkej cesty, ich pozorne sledujú nenávistné oči. Z džungle sa ozýval len krik vtákov a nič nenasvedčovalo tomu, že by tam číhalo nebezpečenstvo. Konečne sa námorníci doplahočili k cieľu. Malý ale výdatný vodopád padal z vysokej skaly a priezračný potok potom tiekol kamsi dole k moru. Muži čo najrýchlejšie naplnili sudy a sami si dopriali osvieženie v chladivej vode. Deň sa však už chýlil k večeru a bol čas k návratu. Teraz to síce mali korzári prevažne z kopca, ale vliekli sudy plné vody a koše s ovocím. Cestou sa ozývalo ich namáhavé supenie a nadávanie.
    Keď dorazili k člnom, boli unavení, ale vidina večere, ktorá na nich čakala na koráboch a hlavne prídelu vína, im dodala nových síl. Práve nakladali posledné sudy, keď sa z húštia na brehu vynoril zástup hrozne pomaľovaných čiernych bojovníkov. Zaznel hrdlový výkrik a oštepy zabúšili do dlhých štítov. „Rýchle chlapi, nech sme čo najskôr preč. Tu bude za chvíľočku horúco.,“ poháňal bocman oneskorencov.
    Vzápätí sa ozval ostrý výkrik obrovitého černocha s rozosmiatou maskou na hlave a domorodci zasypali námorníkov oštepmi a kameňmi. Považovali ich zrejme za otrokárov. Niekoľko mužov padlo do vody so skrvavenými hlavami a jednému prerazil hruď oštep. Ďalší muži zranených rýchlo naložili a kryli sa holými rukami ako len to bolo možné. „Nechajte tie sprosté sudy na brehu a do člnov! Makajte a začnite veslovať!, “ kričal bocman.
    Do vravy zaznela salva výstrelov z arkebuz, lebo seržant konečne dokázal pozbierať svojich vojakov. Zaskočení divosi s vitím cúvli pod ochranu džungle. Na mieste nechali asi desať mŕtvych a zranených bojovníkov.
    Korzári využili ich ústup a odpútali sa od brehu. Veslovali teraz doslova o život. Vyčistenie brehu dodalo domorodcom novú odvahu a opäť sa vyrútili na pláž. Angličania však už boli z dosahu ich oštepov. Náhle nad hlavami veslárov niečo zasvišťalo a vzápätí zaznelo smerom od lodi zadunenie. „Hurá!“ zajačal mladý lodník. „Naši pália z diel!“
Klikni pre zväčšenie    Na brehu vyleteli do vzduchu gejzíry piesku a spolu s nimi prerazené stromy a časti ľudských tiel. Divosi boli odrazení už po druhy krát a teraz utekali s desom v srdci hlboko do džungle. Bitka však pripravila Cavendishovu výpravu o troch mužov…
    Dňa 6.januára 1587 vplávali tri anglické lode do Magellienšovho prielivu a o necelé dva mesiace neskôr sa pred nimi otvorili nekonečné vodné pláne Tichého oceánu. Než však k tomu došlo, korzári v nehostinných vodách prielivu zachránili asi dve desiatky Španielov. Títo ľudia dostali pred niekoľkými rokmi od svojho kráľa úlohu osídliť miestne brehy. Pôvodne ich bolo niekoľko stoviek, ale choroby, nedostatok zásob a útoky indiánov ich celkom zminimalizovali.
    Takmer celý nasledujúci rok Cavendish križoval pri západnom pobreží juhoamerického kontinentu. Jeho korisťou sa stávali slabo vyzbrojené obchodné lode, občas zaútočil aj na pobrežné osady. Stále však mal k spokojnosti ďaleko, lebo hlavný cieľ, Manilská galeona, sa mu stále strácal v nedohľadne. Thomas bol však zrejme dieťa šťasteny, pretože okrem toho, že ľahko vyviazol z obávaného Magalienšovho prielivu, zbadal 4.novembra 1587 na úrovni Kalifornského zálivu túžobne očakávané plachty.
    Ako honiace psy vyrazili tieto malé galeóny za tajomným obrovským korábom. Po niekoľkých hodinách ho Angličania dostihli a užasli nad veľkosťou španielskej galeóny s vysokými nadstavbami, na ktorej zadnom zrkadle sa skvel krásnym ozdobným písmom nápis Santa Anna. Len pre názornosť, galeóna mala výtlak cez 700 ton, teda bola skoro trikrát mohutnejšia než Cavendishova Desiré! Korzári sa však mohutného soka nezľakli a za bojového revu vypálili z diel. Španieli im neohrozene odpovedali, lebo galeóna bola dostatočne vyzbrojená. Čoskoro sa však ukázalo, že jej dela mala, ako bolo pre španielske koráby príznačné, menšiu raž. Plavci z Iberského poloostrova sa totiž radšej spoliehali na klasickú vojenskú abordáž, čo bolo tiež jedným z dôvodov, prečo bola o rok neskôr rozprášená „Nepremožiteľná“ Armáda.
    Cavendish však obrancov Manilskej galeóny trocha podcenil, pretože keď so svojou Desiré zahákoval obra na jeho zade a sám viedol výboj na palubu, prekvapila ho urputná obrana Španielov. Privítali útočníkov sústredenou paľbou z arkebuz, bambitiek a malých diel – falkonetov, takže korzári museli rýchle ustúpiť na svoju loď. Cavendish stratil osem mužov a zlosťou bez seba si vyčítal svoju unáhlenosť.
    Po tejto lekcii sa už korzárske koráby o aboráž nesnažili a začali Santa Annu oboplávať v širokých kruhoch, pri čom delostrelci zasypávali veľkou, avšak pomalú loď vytrvalou paľbou všetkých zbraní. Tak čoskoro zmenšili nielen posádku, ale delové gule urobili z trupu Manilskej galeóny doslova cedítko. Po piatich hodinách boja sa španielsky kapitán vzdal. Bral ohľad aj na skutočnosť, že mal na palube tiež ženy a deti. Angličania získali skvelú korisť – 120 000 zlatých piastrov, perly, drahokamy, hodbáb a orientálne korenie…
    Čoskoro sa však ukázalo, že útroby všetkých troch anglických lodí sú veľmi malé na to, aby uskladnili všetok náklad zo skladov Santa Anny. Pretože mal Cavendish v úmysle napodobiť Drakea a dostať sa späť do Anglicka cez Tichý a Indický oceán a Mys Dobrej nadeje, nemohol so sebou vláčiť tak obrovskú a naviac teraz kanonádou poškodenú loď. Preto ju vzali do vleku a dotiahli Santa Annu do kalifornského zálivu Porto Seguro. Tam vysadili Španielov na breh a Cavendishoví korzári sa ešte raz vrhli do drancovania. Nakoniec zakotvenú Santa Annu zapálili, aby nedobrovoľní stroksotanci nemohli využiť zásoby a drahocennosti , ktoré v ich skladoch doposiaľ ostali.
    Až pookraj naplnené korisťou sa potom anglické galeóny vydali na ďalekú cestu k domovu. Dobové kroniky nám prezrádzajú, že Španieli sanepoddali nepriaznivému osudu. Dokázali Santa Annu uhasiť, utesniť najväčšie diery v trupe a vztíčiť jediný pozostalý, aj keď ohorený sťažeň. Najväčšou zásluhou na záchrane lodi mal pomocník kormidelníka Viciano, ktorý sa ako prvý vrhol hasiť, čím podnietil k akcii svojich druhov a aj naďalej bol vedúcou osobnosťou tohto malého spoločenstva. Pravda, loď bola stále skôr vrakom, ale kupodivu aj z časti spálenou, deravou a naskrz poľutovaniahodnou troskou, sa španielskí námorníci dokázali preplaviť cez Kalifornský záliv a dostať sa do Mexického Acapulca, čo bol úctihodný výkon. Z Mexika potom zpráva o vylúpení Manilskej galeóny a o útrapách jej posádky dorazila po niekoľkých mesiacoch až k španielskému dvoru . Záchranou väčšej časti cestujúcich a časti nákladu si statočný Viciano vyslúžil nehynúcu úctu celého Španielska.
    Aj ako si ďalej viedla Cavendishova malá flotila? Jej cesta domov bola dlhým zoznamom bojov, nástrah a nebezpečenstva. Pri Havajských ostrovoch sa potopila Satisfaction, čoho však Cavendish ani veľmi neľutoval, pretože krátko predtým na nej skoro došlo k vzbure. Osud tretej lodice, onej malej s kosatkami, nie je úplne jasný, lebo záznamy o nej chýbajú. Isté je jedine to, že v roku 1588 v Anglicku nakoniec spustila kotvy len Desiré. Cavendish získal uznanie obchodníkov a vedcov, pretože okrem obrovského bohatstva priviezol aj zenné zemepisné údaje pozbierané cestou. Královninu priazeň si zaslúžil vrchovate, pretože z dovezeného pokladu dostala koruna značný podiel.
    Thomas však bol rozmarilý mladý veľmuž, ktorý málo myslel na staré kolená a po niekoľkých hýreniach zistil, že je skoro na mizine. Vyplával preto po druhý krát na more, ale šťastena ho opustila. Roku 1592, keď sa znova pokúšal preplávať Magalienšovým prielivom, zahnala jeho lod búrka späť a musel sa vrátiť. Pri brazilských brehoch prepadol náhle flotilu silný uragán a Angličanov koráb sa potopil na útesoch neďaleko ostrova Ascensión. Tam sa Thomas Cavendish biedne utopil vo veku 32 rokov.