ureckí korzári

    Bratia Horuk (alebo podľa iného zdroja Arudža) a Chajr al-Dína (alebo podľa iného zdroja Kheir - ed - Dina). Barbarossa znamená ,,Červená Brada" a prezývali tak Chajr al -Dína. Taktiež ich prezývali aj Európania, podľa ich červených brád. Preslávili sa predávaním kresťanských plavidiel v Stredozemnom mori. Roku 1518 Horuka zabili. Barabrossa v službách tureckého sultána dobil v roku 1529 Alžírsko, roku 1530 sa stal regent mesta Alžír a roku 1534 dobyl celé Tunisko. V nasledujúcom roku síce získal cisár Svätej rímskej ríše Karol V. Tunisko späť, jeho flotilu však roku 1538 Barbarossa porazil. Zomrel roku 1546 v Carihrade (Istanbul) ako človek uznávaný dokonca ha svojimi nepriateľmi.

    Nemôžeme opustiť stredomorských pirátov, aby sme nespomenuli dvoch veľkých pirátov – bratov Barbarossov (Červenobradáčov), z ktorých jeden po dve desaťročia spravoval osudy celého severoafrického pobrežia. A nielen to... O čo sa bezúspešne pokúšali Arabi a Vikingovia, podarilo sa Turkom. Pritiahli z mongolských náhorných rovín do Malej Ázie a roku 1453 dobyli Konštantínopol, chýrne Byzancium, čiže Carihrad. Urobili z neho Istanbul, sídlo Vysokej porty, osmansko-tureckej vlády. Turci, ktorí sa stali za svojho ťaženia horlivými vyznávačmi islamu, presekli dobytím hlavného mesta Východorímskej ríše niekoľko storočné karavanové spoje. Na pozemských i námorných cestách začali vyberať pozemské mýta. V čase, keď sa Portugalci a Španieli – už s pomocou kompasu, astrolábu a spoľahlivejších máp – venovali dobyvateľským plavbám v Atlantiku a Indickom oceáne, Turci sa venovali dobývaniu Balkánu, Stredomoria a predovšetkým otrokárstvu. Otrokárstvo aj preto, že ich rastúca moc potrebovala viac lodí a ich lode viac galejníkov.
    Otrocký údel a galejnícku lavicu okúsili aj takí piráti ako Dragut alebo Sandžak-bej; z druhej strany – veľmajster rádu maltézskych rytierov Jean Parissot de la Valette, veľký nepriateľ pirátov. Lebo vtedy bola taká obyčaj: ak posádka dobytej lode nechcela do otroctva, musela sa vykúpiť. Za maličkosť, povedzme – stotisíc dukátov. Kdeže by toľké peniaze chudobná posádka vzala? Ale pirátski náčelníci – či už to bol Kemal, Kurtogol, Kara-Maur, Sina, Caccio el diablo alebo Murad – boli neúprosní. My sme baránkovia – hovorili – v porovnaní S Árudžom.
    Árudž sa narodil na ostrove Lesbos, rodisku starovekej poetky Sapfo, ktorej sa pripisuje zvrátená, nymfomanická, lesbická láska. Árudž bol zvrátený krutosťou, surovosťou, bezcitnosťou. Jeho otec bol hrnčiarom. Aby sa dáko prispôsobil novým pánom a udržal si živnosť, prestúpil na islam. Árudž za hrnčiarskym kruhom neobsedel, vydal sa na more. Ako dozorca – poháňač galejníkov. Keď ich loď prepadli maltézski rytieri, z dozorcu sa stal galejník. Tí, ktorých predtým poháňal, dali mu tú zmenu náležite pocítiť. Dva roky zaberal Árudž ťažkým veslom v rytme drevenej klopačky. Až sa mu raz za búrky podarilo rozraziť putá a skočiť do vĺn. V Istanbule začal znova – ako prístavný nosič. Po čase sa stal kormidelníkom. Majiteľ lode, turecký obchodník, sa z najbližšej plavby nevrátil. Tak nešikovne chytil veslo, ktoré mu Árudž podával, že padol do mora...     Na ukoristenú loď pribral Árudž bratov Izu a Chaira. Začas zbíjali po pobrežných osadách. Keď zajali silnú tureckú karaku, dostal ju Iza. Pri sicílskych brehoch za hustej noci prepadli španielsku brigu s ôsmimi delami. Koráb dostal Chair, zajatých Španielov a lodnú pokladnicu tuniský sultán Achmed Mulej. Za darované skvosty, peniaze, látky a desať cvičených sokolov sa sultán odvďačil tým, že bratom požičal prístav La Goulette aj s loďami, ktoré v ňom boli. Iba rok sa plavil Árudž v sultánových službách. Odrazu zmizol a na pamiatku si vzal – lode zúriaceho Achmeda Muleja. Za nové sídlo si vybral ostrov Džerba pri pobreží Syrty, kde sa opevnil.
    Roku 1504 sa plavili dve galéry pápeža Júliusa II. z Civitavecchia do Janova. Pri ostrove Elba postretli malú nenápadnú galéru. Kapitán Paolo Vittori jej nevenoval pozornosť. Malá galéra zrazu prudko zamierila k pápežskej. Kým sa jej posádka ako-tak zošikovala, už sa hrnul na pápežskú galéru príval turbanov a jatagánov. Árudž sa neuspokojil s polovičnou korisťou. Prikázal svojim ľuďom obliecť si kresťanské háby a Talianov dal natiahnuť do burnusov a turbanov. Poviazaných a zo zapchatými ústami ich zhromaždil pod stožiar. Na druhej pápežskej galére zajasali: Paolo Vittori zajal pirátsku loď! Hneď k nemu zamierili. Keď na svoj omyl prišli, bolo neskoro. Paola Vittoriho vykúpili aj s posádkou. Urazený kapitán pásol po Árudžovi, až kým ho neobjavil a nezajal. Taliani, spití víťazstvom, veselo popíjali až do rána. Osobitný posol cválal do Ríma oznámiť pápežovi radostnú zvesť. Spútaný Árudž v podpalubí zatiaľ nezaháľal. Pregúľal sa k svojim druhom a tí mu dotiaľ hrýzli povrazy, dotiaľ si lámali zuby a prsty, kým náčelníkovi neoslobodili ruky. Ráno sa na stožiari nehojdala Árudžova ryšavá hlava, ale statná postava Paola Vittoriho.
    Keď mal Árudž dosť lodí, vrhol sa na severoafrické prístavy. Márne ho Chair odhováral od útoku na pevnosť Bougie. Čo si raz zaumienil – vykonal. V boji stratil polovicu ľudí i ľavú ruku: guľa z arkebúzy. Rozčertený podnikol druhú výpravu. Stratil tristo ľudí, brata Izu a na ústupe takmer všetky lode. Od žobráckej palice ho zachránil alžírsky sultán Selim. Árudž zasa jeho: na čele sultánových vojsk vyhnal Španielov z Alžíra a zatlačil ich do ostrovnej pevnosti Peňon. Na druhý deň po víťazstve zašiel hneď zrána za Selimom. Našiel ho v kúpeli. O chvíľu bola voda v bazéniku krvavá a spoza závesov sa vynoril nový alžírsky sultán – Barbarossa (Červenobradáč) I., predtým zvaný Árudž.
    Selimove ženy a deti nasledovali otca. Šesťdesiat nespokojných kupcov dal priviazať o konské chvosty a vláčiť celý deň po uliciach. Keď porobil „poriadky“ v Alžíri a keď mu z Egypta priniesli striebornú protézu ľavej ruky, vydal sa po pobreží na západ. Dobíjal, vraždil, zbíjal, zotročoval. V Tlemeene ho prekvapila trestná výprava španielskeho guvernéra Gomareza Z Oranu. Árudžovi sa podarilo ufujazdiť aj s nazbíjanými pokladmi na druhý breh riečky Rio Salado. No keď videl, že veľká časť jeho vojska ešte len mieri k brodom, ozvala sa v ňom stará bojovnícka česť. Vrátil sa a bojoval. Aby zastavil útočiacich Španielov, prikázal rozhadzovať koberce, skvosty A drahé látky. Španieli mu na túto priehľadnú lesť nenaleteli. Kopija Gomarezovho práporčíka bola napokon rýchlejšia ako Árudž.
    Árudžov brat Chaireddin čiže Dobro viery sa presvedčil, že sám proti mocným Španielom talianskym republikám nezmôže nič. Potreboval silného spojenca A nehľadal ho dlho. Všetko, čo za rok ukoristil, poslal sultánovi do Carihradu S príslušným posolstvom obsahujúcim smelé návrhy a plány. Sultán odpovedal štrnástimi vojnovými loďami a dvetisíc janičiarmi (jeni seri – nové vojsko). S touto výdatnou pomocou dobyl Chair všetky severoafrické mestá a blízke oblasti. Celé roky blokoval Španielov na Peňone, až ho roku 1529 dobyl. Zajatci museli pevnosť rozrumiť, rozobrať kameň po kameni a postaviť z nich v alžírskom prístave ochranné mólo, ktoré stojí a slúži podnes. Keď skončil v Alžíri, pustil sa do menších akcií. Podnikol koristnú výpravu do Atlantiku. Španielom spod nosa „ukradol“ sedemdesiattisíc (!) Maurov – Moriskov určených do otroctva. Úspešne bojovala proti maltézskym rytierom. Sústavne prepadával talianske prístavy. Ohrozoval pápeža v Ríme. Mávla odvážne námorné súboje s najväčším admirálom tých čias – Andreom Doriom, veliteľom loďstva Svätej ligy proti pirátom (Španielsko, Benátky, pápežský štát). Andreu Doriu poráža kruto roku 1538 pri Prevese. Karola V. pred Alžírom. Vtedy už Chair nie je iba Chaireddin, ale paša Kapudan, begler-beg, moslimský Drake i Nelson, veľkoadmirál tureckého loďstva!
    V tejto hodnosti ho vysiela turecký sultán do Marseille na čele stopäťdesiatčlennej flotily, aby uzavrel zmluvu o priateľstve s „jeho najkresťanskejším veličenstvom“ francúzskym kráľom Františkom I. Kresťanská Európa sa búri, protestuje, preklína. František I. je hluchý a Chair – tentoraz ako diplomat, ktorý ovláda šesť jazykov – sa plaví ďalej. Cestou vyplieni sicílske i talianske brehy a – hoci už osemdesiatročný – stihne sa oženiť s osemnásťročnou Máriou, dcérou signora Gaetana, porazeného a zajatého veliteľa pevnosti Reggio di Calabrio.