Už starí Gréci potápali perzské lode tak, že sa ponárali pod vodu, dýchajúc
cez dlhú trstinovú rúrku a navrtávali dná plavidiel veľkými nebožiecmi. Japonci nahradili nebožiece torpédami,
trstinové rúrky dýchacími prístrojmi. Boli to vlastne riadené torpéda
a navádzal ich na cieľ jediný človek. Odpútaval sa až tesne pred zásahom.
Väčšina teda išla na hotovú smrť. Títo "torpédoví muži" boli predchodcami
japonských kamikadze (letcov - samovrahov) za druhej svetovej vojny.
Ponorkovým pirátstvom sa preslávili hlavne Nemci.
No za prvej svetovej vojny nepohrdli ani tradičnou pirátskou - plachetnicou. Roku 1916 nemecká ponorka U 35 zajala anglickú obchodnú fregatu Sea-eagle (Morský orol). Nemci
doplavili zajatú loď do prístavu. Náklad vyložili, loď vyčistili, natreli
a ovlajkovali ako nórsku obchodnú plachetnicu. Lenže táto na pohľad nevinná
a neškodná plachetnica dostala do útrob dieselový motor so silou tisíc konských
síl a pod hlavný stožiar dobre maskované rýchlopalné delo, niekoľko guľometov
a šesťdesiatštyri pušiek. Práve toľko chlapov posádky nastúpilo na palubu
lode, ktorá sa pod velením von Lücknera vydala na lov. Mužstvo bolo síce
v civile, ale pod námorníckymi hábmi sa skrývali vyberaní a špeciálne
vycvičení bojovníci. Keď prichádzalo k boju, posádka Morského orla sa hodila
do uniforiem nemeckej Kriegs-Marine. Bol to chabý pokus predísť prípadným zložitým
opletačkám s medzinárodnými zákonmi a pirátske počínanie povrchnými javmi vojenských akcií.
See-Adler manévroval vždy v blízkosti nejakej nemeckej
vojnovej lode. Hoci mal za úlohu ničiť len plachetnice, chytro toto obmedzenie
prekročil. Za osem týždňov poslala na dno štyridsaťtisíc brutto registrovaných ton
anglickej obchodnej flotily. S jedlom rástla chuť - von Lückner bol stále
smelší. Zatúlal sa až do Pacifiku a tam ho zajali americké delové člny.
V tom čase boli vo vojnovom stave s Nemeckom aj Spojené štáty. Prvou
kvapkou do pohára všenárodného hnevu a bojového rozhodnutia bol pirátsky útok
nemeckej ponorky na osobnú loď Lusitania, patriacej známej spoločnosti Line Cunard
White Star. Nemci torpédovali parník neďaleko írskych brehov a pri katastrofe
zahynulo tisíc dvesto ľudí. Tento výčin spôsobil vo svete veľké rozhorčenie,
i keď spoločnosť Line Cunard White Star mala naštrbenú povesť. Mala na rováši
záhubu Titanicu, ktorý v honbe za rýchlostným rekordom narazil na "ľadového
piráta" - plávajúci ľadovec - a potopil sa spolu s tisíc päťsto
trinástimi obeťami.
Versaillské mierové zmluvy zakazovali Nemecku budovať vojenské
lode s nosnosťou nad desaťtisíc ton. A tak kým víťazné mocnosti
púšťali na vodu štyridsať až päťdesiattisíctonové krížniky, Nemci stavali "vreckové" krížniky. Za druhej svetovej vojny sa
"preslávili" najmä Komoran a Graf von Spee. Každý po svojom. Komoran,
dokonale zakamuflovaný na osobnú loď, sa postupne nazýval Steiemark, Schiff 41, HSK 8
s Raider G. Bol stopäťdesiat metrov dlhý, dvadsať metrov široký a mal
nosnosť deväťtisíc štyristo ton. Mohol vyvinúť rýchlosť 26 uzlov.
K výzbroji Komoranu patrilo šesť stopäťdesiat milimetrových diel, štyri
tridsaťsedem milimetrové delá, štyri vrhače torpéd, pre ktoré bolo prichystaných
štyristo osemdesiat torpédových striel. Okrem toho sa na palube skrývali dva
priezvedné hydroavióny a radarové zariadenie. Za tmavej decembrovej noci roku 1940
sa vydal Komoran na cestu so štyristočlennou posádkou. Zásob pohonných hmôt
a potravín mal na trojnásobnú plavbu okolo zemegule. Pri Cap Verde potopil grécku
nákladnú loď a cestou na Ďaleký Východ austrálsky krížnik Sydney. To bolo
všetko - vzápätí Komoran stroskotal a Nemci sa dostali do zajatia.
Iné "vreckové" krížniky boli úspešnejšie. Atlantis alebo Schiff 16
potopil stoštyridsaťpäťtisíc ton nepriateľskej obchodnej tonáže, Thor-Schiff 10
vyradil stotridsaťdeväťtisíc ton a Pinguin, čiže Schiff 33, obohatil morské
dno o stotridsaťtritisíc ton. Spojenecké krížniky, prirodzene, tiež
nezaháľali. Atlantis padol za obeť anglickému krížniku Devonshire, Thor zhorel
a Pinguin úspešne torpédovala americká ponorka Tarpon.
Spomínaný krížnik Graf von Spee sa preslávil stodňovým kraľovaním vo
vodách Atlantiku. Zničil pätnásť plavidiel s celkovou tonážou
dvestotridsaťtisíc ton. Kapitán krížnika Hans Langsdorf predpokladal, že
v Južnom Atlantiku bude lepšie loviť, a tak zamieril až k uruguajským
brehom. Využil právo, ktoré určuje, že v prípade nevyhnutnej potreby sa môže
loď utiahnuť na sedemdesiatdva hodín do prístavu neutrálneho štátu, a vplával
do Montevidea. Zdá sa, že len na to čakali tri anglické krížniky, ktoré po
dvanástich hodinách zablokovali východ z montevidského prístavu. Čo urobia
Nemci? Dajú sa zajať? Alebo vyjdú rovno do pažeráka smrti? Keď nadišiel čas, Graf
von Spee vyplával. Päť míľ do prístavu, na hranici do medzinárodných vôd, dal
Hans Langsdorf vypnúť motory. Potom rozkázal spustiť na vodu záchranné člny.
Posádka sa nalodila a na kapitánov rozkaz sa presunula do bezpečnej vzdialenosti.
Anglické krížniky pozorovali toto neobyčajné počínanie s prekvapením
i obavami. Aký úskok vymyslel odvážny Hans Langsdorf? Kapitán pozrel na hodinky.
Bolo presne dvanásť hodín miestneho času. Otočil rukoväťou elektrickej rozbušky.
Zazneli tri ohromujúce výbuchy. Oceľový plášť kormy sa rozmrvil ako škrupina. Graf
von Spee sa začal potápať. V hukote a sikote vody celkom zanikol výstrel
z pištole, ktorú si kapitán Hans Langsdorf priložil k šedivejúcim
spánkom.
Ako odvetu na zákerný pirátsky spôsob boja nemeckých "vreckových"
krížnikov používali Angličania "vreckové" ponorky. Poučili sa
z japonských i talianskych skúseností a stavali tridsaťpäťtonové
podmorské člny. Posádku tvorili štyria chlapi. Ich úlohou bolo priblížiť sa
k nepriateľskej lodi a vypustiť pod jej kýl dve výbušné nálože. To bola
celá výzbroj týchto "vreckových" ponoriek. Najväčším úspechom bolo zničenie
štyridsaťtisíctonového krížnika Tirpitz hlboko v hrdle nórskeho fjordu.
Príslušníci Kriegs-Marine na krížniku spozorovali síce dve ponorky a obe ich aj
rýchlo zajali. No len čo sa Angličania dostali na palubu, otriasli trupom Tirpitza
štyri prudké výbuchy.