Už starí Gréci potápali perzské lode tak, že sa ponárali pod vodu, dýchajúc cez dlhú trstinovú rúrku a navrtávali dná plavidiel veľkými nebožiecmi. Japonci nahradili nebožiece torpédami, trstinové rúrky dýchacími prístrojmi. Boli to vlastne riadené torpéda a navádzal ich na cieľ jediný človek. Odpútaval sa až tesne pred zásahom. Väčšina teda išla na hotovú smrť. Títo "torpédoví muži" boli predchodcami japonských kamikadze (letcov - samovrahov) za druhej svetovej vojny.
    Ponorkovým pirátstvom sa preslávili hlavne Nemci. No za prvej svetovej vojny nepohrdli ani tradičnou pirátskou - plachetnicou. Roku 1916 nemecká ponorka U 35 zajala anglickú obchodnú fregatu Sea-eagle (Morský orol). Nemci doplavili zajatú loď do prístavu. Náklad vyložili, loď vyčistili, natreli a ovlajkovali ako nórsku obchodnú plachetnicu. Lenže táto na pohľad nevinná a neškodná plachetnica dostala do útrob dieselový motor so silou tisíc konských síl a pod hlavný stožiar dobre maskované rýchlopalné delo, niekoľko guľometov a šesťdesiatštyri pušiek. Práve toľko chlapov posádky nastúpilo na palubu lode, ktorá sa pod velením von Lücknera vydala na lov. Mužstvo bolo síce v civile, ale pod námorníckymi hábmi sa skrývali vyberaní a špeciálne vycvičení bojovníci. Keď prichádzalo k boju, posádka Morského orla sa hodila do uniforiem nemeckej Kriegs-Marine. Bol to chabý pokus predísť prípadným zložitým opletačkám s medzinárodnými zákonmi a pirátske počínanie povrchnými javmi vojenských akcií.
    See-Adler manévroval vždy v blízkosti nejakej nemeckej vojnovej lode. Hoci mal za úlohu ničiť len plachetnice, chytro toto obmedzenie prekročil. Za osem týždňov poslala na dno štyridsaťtisíc brutto registrovaných ton anglickej obchodnej flotily. S jedlom rástla chuť - von Lückner bol stále smelší. Zatúlal sa až do Pacifiku a tam ho zajali americké delové člny.
    V tom čase boli vo vojnovom stave s Nemeckom aj Spojené štáty. Prvou kvapkou do pohára všenárodného hnevu a bojového rozhodnutia bol pirátsky útok nemeckej ponorky na osobnú loď Lusitania, patriacej známej spoločnosti Line Cunard White Star. Nemci torpédovali parník neďaleko írskych brehov a pri katastrofe zahynulo tisíc dvesto ľudí. Tento výčin spôsobil vo svete veľké rozhorčenie, i keď spoločnosť Line Cunard White Star mala naštrbenú povesť. Mala na rováši záhubu Titanicu, ktorý v honbe za rýchlostným rekordom narazil na "ľadového piráta" - plávajúci ľadovec - a potopil sa spolu s tisíc päťsto trinástimi obeťami.
    Versaillské mierové zmluvy zakazovali Nemecku budovať vojenské lode s nosnosťou nad desaťtisíc ton. A tak kým víťazné mocnosti púšťali na vodu štyridsať až päťdesiattisíctonové krížniky, Nemci stavali "vreckové" krížniky. Za druhej svetovej vojny sa "preslávili" najmä Komoran a Graf von Spee. Každý po svojom. Komoran, dokonale zakamuflovaný na osobnú loď, sa postupne nazýval Steiemark, Schiff 41, HSK 8 s Raider G. Bol stopäťdesiat metrov dlhý, dvadsať metrov široký a mal nosnosť deväťtisíc štyristo ton. Mohol vyvinúť rýchlosť 26 uzlov. K výzbroji Komoranu patrilo šesť stopäťdesiat milimetrových diel, štyri tridsaťsedem milimetrové delá, štyri vrhače torpéd, pre ktoré bolo prichystaných štyristo osemdesiat torpédových striel. Okrem toho sa na palube skrývali dva priezvedné hydroavióny a radarové zariadenie. Za tmavej decembrovej noci roku 1940 sa vydal Komoran na cestu so štyristočlennou posádkou. Zásob pohonných hmôt a potravín mal na trojnásobnú plavbu okolo zemegule. Pri Cap Verde potopil grécku nákladnú loď a cestou na Ďaleký Východ austrálsky krížnik Sydney. To bolo všetko - vzápätí Komoran stroskotal a Nemci sa dostali do zajatia.
    Iné "vreckové" krížniky boli úspešnejšie. Atlantis alebo Schiff 16 potopil stoštyridsaťpäťtisíc ton nepriateľskej obchodnej tonáže, Thor-Schiff 10 vyradil stotridsaťdeväťtisíc ton a Pinguin, čiže Schiff 33, obohatil morské dno o stotridsaťtritisíc ton. Spojenecké krížniky, prirodzene, tiež nezaháľali. Atlantis padol za obeť anglickému krížniku Devonshire, Thor zhorel a Pinguin úspešne torpédovala americká ponorka Tarpon.
    Spomínaný krížnik Graf von Spee sa preslávil stodňovým kraľovaním vo vodách Atlantiku. Zničil pätnásť plavidiel s celkovou tonážou dvestotridsaťtisíc ton. Kapitán krížnika Hans Langsdorf predpokladal, že v Južnom Atlantiku bude lepšie loviť, a tak zamieril až k uruguajským brehom. Využil právo, ktoré určuje, že v prípade nevyhnutnej potreby sa môže loď utiahnuť na sedemdesiatdva hodín do prístavu neutrálneho štátu, a vplával do Montevidea. Zdá sa, že len na to čakali tri anglické krížniky, ktoré po dvanástich hodinách zablokovali východ z montevidského prístavu. Čo urobia Nemci? Dajú sa zajať? Alebo vyjdú rovno do pažeráka smrti? Keď nadišiel čas, Graf von Spee vyplával. Päť míľ do prístavu, na hranici do medzinárodných vôd, dal Hans Langsdorf vypnúť motory. Potom rozkázal spustiť na vodu záchranné člny. Posádka sa nalodila a na kapitánov rozkaz sa presunula do bezpečnej vzdialenosti. Anglické krížniky pozorovali toto neobyčajné počínanie s prekvapením i obavami. Aký úskok vymyslel odvážny Hans Langsdorf? Kapitán pozrel na hodinky. Bolo presne dvanásť hodín miestneho času. Otočil rukoväťou elektrickej rozbušky. Zazneli tri ohromujúce výbuchy. Oceľový plášť kormy sa rozmrvil ako škrupina. Graf von Spee sa začal potápať. V hukote a sikote vody celkom zanikol výstrel z pištole, ktorú si kapitán Hans Langsdorf priložil k šedivejúcim spánkom.
    Ako odvetu na zákerný pirátsky spôsob boja nemeckých "vreckových" krížnikov používali Angličania "vreckové" ponorky. Poučili sa z japonských i talianskych skúseností a stavali tridsaťpäťtonové podmorské člny. Posádku tvorili štyria chlapi. Ich úlohou bolo priblížiť sa k nepriateľskej lodi a vypustiť pod jej kýl dve výbušné nálože. To bola celá výzbroj týchto "vreckových" ponoriek. Najväčším úspechom bolo zničenie štyridsaťtisíctonového krížnika Tirpitz hlboko v hrdle nórskeho fjordu. Príslušníci Kriegs-Marine na krížniku spozorovali síce dve ponorky a obe ich aj rýchlo zajali. No len čo sa Angličania dostali na palubu, otriasli trupom Tirpitza štyri prudké výbuchy.