Taktika vikingských družín bola jednoduchá, a preto zvyčajne účinná: prekvapiť nepriateľa nečakaným, najlepšie nočným útokom, zastrašiť krikom, ohňom, strašidelným vzhľadom prílb, v najkratšej chvíli ho premôcť, alebo zahnať na útek. Drakary mali plytké dná a nízky ponor, aby mohli zachádzať ďaleko proti prúdu riek. Pre moment prekvapenia mala každá výprava aj niekoľko koni. A tie, čo chýbali, vzali prvým sedliakom, na ktorých naďabili. V boji nepoznali zmilovania - no kto ho vtedy poznal? Arabi? Križiaci? Ak nepomáhala sila rúk a ostrie skvelej škandinávskej ocele, neváhali použiť aj rozmanité úskoky, zastrašovanie, bojovú lesť a klamné sľuby. Tak dobyli napríklad toskánske mesto Luni.
     Pred mestskú bránu prišlo neozbrojené vikingské posolstvo. Zomrel nám vodca Hastings, odkázali biskupovi, chceli by sme ho po kresťansky pochovať. Dušpastier dojatý ich zbožnosťou a mierumilovnosťou súhlasil, aby priniesli mŕtvolu do chrámu. Len čo Vikingovia doniesli máry do kostola, vyskočil z nich živý a zdravý Hastings, jeho druhovia vytiahli spod halien hrozné sekery, chýrne meče a rúbali, sekali, kým sa mesto nevzdalo.
     Výprava so šesťdesiatimi dvoma drakarmi sa dostala do boja so saracénskymi loďami v gibraltárskej úžine. Štyridsať normánskych lodíc Arabi potopili, no zvyšok si prekliesnil cestu ďalej. Bezočivému náčelníkovi okyptenej výpravy sa podarilo falošnými listinami tak zastrašiť princa Navarského, že bol ochotný vykúpiť sa aj za "nekresťanskú" cenu osemdesiattisíc strieborných denárov.
     Vikingovia si na dlhých, často opakovaných cestách nechávali na vyznačených pobrežných miestach jamy so zásobami obilia, klincov i peňazí a zbraní. Jedna družina preberala skúsenosti druhej. Poznatky sa akiste aj spisovali, no šírili sa predovšetkým ústnym podaním, v čom zohrali úlohu aj skaldi - skladatelia a pevci ság.
    Prví novodobí Európania, čo opustili systém príbrežnej plavby, boli práve Vikingovia. Možno ešte pred stykom s Arabmi poznali niečo podobné kompasu, alebo sa vedeli orientovať podľa slnka. Azda poznali aj tzv. Jakubovu palicu - zariadenie, ktorým sa pri kulminácii Slnka meral jeho sklon.
    Po založení ruských a sicílskych kniežatstiev vikingské ťaženia ochabli, ohnivá severská vlna ochabla. To, čo z nej ostalo, boli tí najobyčajnejší piráti, proti ktorým sa stavali nielen pokresťančení, pokojnému hospodáreniu oddaní anglickí a francúzski Normáni, ale aj sami Dáni a Nóri. "Kráľ Olaf sa vypravil po mori na juh a v Hringfjorde vyvolal bitku; dobyl v Hólach pevnosť, ktorú držali Vikingovia." (zo Ságy o svetom Olafovi).
    História sa teda znova opakuje.
    Vikingské výpravy upadali do zabudnutia aj v Škandinávii. Záujem o ne vzrástol znova, keď roku 1891 Olaf Ohmann objavil v USA tzv. kensingtonský kmeň. Bol to čadičový blok osemdesiat krát štyridsať centimetrov a na ňom rúnový nápis: "Je nás osem Gótov (t.j. Švédov) a dvadsaťdva Nórov na ceste od Vinlandu na západ ... Boli sme na love. Našli sme desať našich v krvi ... desať iných je pri lodiach, štrnásť dni cesty." nápis je datovaný rokom 1332. Historici vypátrali, že sedem rokov predtým sa plavil za Normanmi do Vinlandu Nór Knudson. Výprave sa podarilo preniknúť k Erijskému jazeru, no tam sa ich stopy strácajú. Roku 1738 francúzsky bádateľ Vérendrie skúmal tieto miesta a zarazil ho život indiánskeho kmeňa Mandanov. Nežili vo vigvamoch, ani v typí (kožených stanoch), ale v pevných hlinených domcoch, opevnených tak, že pripomínali európske hradiská. Obydlia sa delili na viac miestností, obilie uskladňovali v jamách. Najzarážajúcejší bol však vzhľad Mandanov: jedni boli čiernovlasí, tmavej pleti, iní pobelaví. Nie sú to potomci vinlandských osadníkov alebo Knudsonovej výpravy? Nemohla sa časť Vikingov zblížiť s Mandanmi a zachovať aspoň ozvenu svojej krvi v žilách jednotlivcov?
    Kmeň Mandanov postihla epidémia kiahní, prevažná väčšina pomrela a zvyšok sa roztratil, asimiloval. A tak je otázka ešte vždy otvorená, najmä keď jestvujú aj názory, že bolo nájdený pri Kensingtone je podvrh, že domnelé rúnové nápisy sú len náhodnými indiánskymi kresbami, atď.
    Aké šťastie, že nie všetko je jasné! Keby nebolo v živote už nič lákavé, tajomné, nevysvetlené - čo by to bol za život?