Variagmi nazývali švédskych Vikingov, vlastne tých Vikingov, ktorí išli za obchodnou korisťou alebo koristným obchodom na východ. Cesta na východ - podobne ako na juh - nebola pre Vikingov bezstarostnou prechádzkou. Okrem veľkých vzdialeností a dlhých suchozemských ciest boli hlavnou prekážkou predovšetkým lode - a najčastejšie vyslovene pirátske lode - slovanských Vendov a Pomoranov.
     Pirátstvo pomoranských Slovanov sa spája hlavne s legendárnou Vinetou (nazývanou aj Jumme), mestom a prístavom, ktorý pochovala okolo roku 1100 akási veľká katastrofa.

          Vineto, tak nad hlubinou
          zřel již tebe básník mnohý,
          tušil snad tvou starú slávu,
          tvoje reky, tvoje bohy!
          Před sta lety, kde se Slovan
          s Vikingi bil, s moře draky...

               (J. Vrchlický, Píseň o Vinetě)

     O tom, kde mesto ležalo sa ešte stále viedli spory. Vie sa, že bolo kdesi v ústí Odry - v oblasti dnešného Wolina kronikár Adam z Brém píše, že Vineta bola veľmi bohaté mesto, "opinatissima civitas", v ktorom sa stretali škandinávski, saskí a dokonca aj byzantskí kupci. "Sasom, ktorý do mesta prídu, poskytujú sa tie isté práva ako miestnym, no len vtedy, ak meste nedávajú okato najavo svoje kresťanské presvedčenie." Vineta, prvý severský prístav, mala vraj pred vchodom do prístavu maják. A dlho si udržala primát aj ako pirátske hniezdo Vendov (tak nazývali pomoranských Slovanov).
     Pirátstvo pomoránskych Slovanov rástlo aj "zásluhou" tvrdého germanizačného tlaku. Ruka v ruke s novým jazykom a novou vierou šíril sa aj nový hospodársky útlak. Pomorania, zbavení pôdy, obživy a vyhliadok, odchádzali hľadať šťastie na more. Pamätali si, že Ľubica, donedávna slovanský prístav, stala sa nemeckým Lübeckom a že slovanskí obchodníci museli von za mestské hradby. Pomorania sa nechceli vzdať vedúceho postavenia v pobrežnom a námornom obchode. Aj preto - na rozdiel od Veľkomoravskej ríše a Poľska - stále odmietali kresťanstvo. Duchovným strediskom odporu bola Retra, veľká vendská svätyňa boha Svarožiča (Radogasta) na juhovýchodnom okraji Meklenburgska. Práve odtiaľ sa v roku 1068 po letnicových slávnostiach vydala do Meklenburgu lúpežná výprava. Vendi dobyli opevnení zámok Miklinburg (Viligard) a zajali biskupa Johanna. Víťazne sa s korisťou vrátili do Retry, a keďže boh vojny Radogast bol ťaženiu nápomocný, obetovali mu srdce kresťanského vladyku. Jeho nástupca Burkhardt Halbertstadtský odpovedal hneď v to leto trestnou výpravou. Svätyňu v Retre zhanobil a vypálil, niekoľkých zajatcov dal na výstrahu obesiť, mnohých vzal ako otrokov - nevoľníkov a vrátil sa do Saska na posvätnom Radogastovom bielom tátošovi. Vendi sa ešte väčšmi zatvrdili proti novému náboženstvu. Vo vápencových skalách Arkony na ostrove Rujane postavili na počesť boha Svantovíta nádhernejšiu svätyňu ako bola v Retre. Rujana sa nestala slávnou a bohatou len pre svoju veštiareň, ale aj pre rozvinuté pirátstvo. Kvitlo najmä za štyridsaťročnej vlády rujanského kniežaťa Kruta. Koniec tujanskej svätyni i arkonskému pirátskemu hradu urobili Dáni roju 1168.
     Pomoranmi mal dočinenia už Karol Veľký. Pod vedením frízskych plavcov vyslal proti nim roku 789 bojovú flotilu. Výprava sa vrátila s prázdnymi rukami. Vendi si udržali samostatnosť aj slobodu pirátskeho podnikania. Ich výčiny však natoľko ničili dánsky obchod, že kráľ Harald Blatan dal roku 960 pri ústí Odry postaviť pevnosť Jomsburg. Prístav, ktorý mohol pojať vraj až tristo plavidiel, prehradil hrubiznou železnou reťazou. Posádka pevnosti bola z vyberaných bojovníkov. Utvorili si svojský spôsob života i svojské zákony. Jomským Vikingom sa nemohol stať nik, kto ešte nedosiahol osemnásť, alebo už prekročil päťdesiat rokov. Uchádzač musel byť slobodný, t.j. musel si priniesť vlastné zbrane. O prijatí nerozhodoval pôvod, ale statočnosť a bojová udatnosť. Ženy nemali do pevnosti prístup. Smrť spolubojovníka sa musela pomstiť takisto ako smrť brata alebo pobratima. Korisť si delili rovným dielom.
     Celkom zákonite sa z jomských Vikingov stala samostatná moc. Povznesene zabudli na svoje pravé poslanie a prepadávali aj vlastné dánske lode. Iste tam došlo aj k dánsko-vendskému "zbrataniu" a k vzájomnej spolupráci medzi Vinetou a Jomsburgom (najmä ak sa pripustí možnosť, že Vineta a Jomsburg mohlo byť jedno a to isté mesto, z ktorého sa pevnosť Vikingov vyčleňovala len právne). Dánsky, resp. nórsky kráľ Magnus Dobrý sa napokon rozhodol skoncovať s jomburgskou svojvôľou. Roku 1044 pritiahol s veľkou flotilou, pevnosť rozboril a prístav vypálil a zničil. O tom, že mohlo ísť o jedno a to isté mesto, svedčí aj zápis letopisca Helmolda, že "mesto jumma bolo do základov vyvrátené (funditus evertisse) dánskym kráľom".
     Pomoranov krotili nielen Dáni, ale aj poľský kráľ Boleslav Chrabrý. A to tak, že náboženstvo lásky k blížnemu, milosrdenstva a odpúšťania šíril požiarmi, daňami, vysídľovaním a popravami. Z potreby zlomiť moc vendských morských zbojníkov vznikol aj slávny Köbenhaven. Biskup Absalon dal premeniť rybársku osadu na pobreží ostrova Seeland, oproti ostrovčeku Amager, na silnú pevnosť. Jej poloha bola taká šťastná, že už o krátky čas sa stal Köbenhaven dôležitým prístavným a obchodným strediskom. Zakladateľ mesta sal na námestí postaviť jazdeckú sochu, v ktorej sochár zvečnil samého biskupa - s vikingskou sekerou v ruke.
     Vráťme sa teraz k Variagom. Ak tí pri cestách na východ unikli vendským pirátom z Vinety, alebo iným zo strategického opevneného mysu Arkona na Rujane, ešte vždy mohli padnúť do rúk kurských pirátov. Dožičme im šťastia, aby sme mohli ďalej sledovať ich púť "od Variagov ku Grékom". Táto cesta viedla fínskym zálivom po rieke Neve a Ladožskom jazere na Volchov, cez Iľmenské jazero, po rieke Lovať, krátkym úsekom Západnej Dviny a Dneprom do Čierneho mora. "V lete išiel Gudleik východnou cestou do Ostragardu (Novgorodu), kde pre svojho kráľa nalúpil vzácnych látok, drahých kožušín a nádherných stolných prikrývok." (zo Ságy o vätom Olafovi).
     Súš Variagom neprekážala. Presúvali lode po drevených trastiach z okrúhlych polien, prípadne lode prenášali - ako kedysi Argonauti. Za cesty obchodovali, zbíjali, brali ľudí do otroctva, zakladali osady a podnecovali miestne obyvateľstvo na vojenské výpravy. Rurik utvoril bojové družiny v službách domáceho kniežaťa v Novgorode, Sineus v Beloozere, Truvor v Izborsku, Askold v Kyjeve a Rogvold v Polocku. Výboje išli na rozličné strany. V tom istom roku, keď zanikol najvýznamnejší štát Slovanov Veľkomoravská ríša, viedol knieža Oleg veľkú výpravu Normanov a Rusov až pod múry Miklagardu (Veľkého mesta) - Byzancia. Nijako mu neprekážalo, že v byzantskom loďstve slúžilo sedemsto kyjevských Variagov, nazývaných aj Rusmi. ("Russios quos nos alio nomine Nordmannos appellamus." - "Rusov, ktorých inak nazývame Normanmi.", píše cremonský biskup Liudprand.) Na ťažení sa zúčastnilo dvetisíc lodíc, na každej okolo štyridsať chlapov. Byzancium odolalo, o to väčšmi však trpeli blízke kraje, ktoré Variagovia strašne vyplienili. Hlavné mesto si muselo vykúpiť mier podobne ako Paríž: zvrchovaná ríša sa zaviazala platiť Variagom ročnú daň. Aby však byzantská pokladnica nezabudla na svoju povinnosť, prišiel jej to o štyridsať rokov pripomenúť knieža Igor. Dokonca dvakrát - raz s päťsto a druhýkrát s desaťtisíc lodicami. Byzancium spasil zasa len "živý", čiže grécky oheň.