alá rybárska dedina na západnom výbežku Palisadoes. Chránená zátoka Port Royal bývala rajom pirátov, neskôr si ho vybralo britské vojenské námorníctvo pre svoje veliteľstvo v Karibskej oblasti. Stará námornícka nemocnica slúži dnes ako archeologické múzeum. V pevnosti Charles (v.r.1655), ktorá bola vo svojej dobe najbezpečnejšou pevnosťou v Karibskom mori, je námorné múzeum.

    Vráťme sa späť do prvej polovice 17. storočia do Karibského mora. Zatiaľ čo Tortuga bola v prvých rokoch svojho bujarého života, keď tu prevládali bukanieri z Hispánie, hlavne vecou Francúzov, potom anglickí morskí lupiči na svoju slávu ešte len čakali a zatiaľ nesmelo pokukovali z diaľky. Ale ich čas sa blížil, veď to tak isto boli skvelí námorníci a bojovníci.
    Jamajka sa stala základňou Angličanov skôr náhodou. Lord protektor Oliver Cromwell totiž vyslal do Karibiku silnú flotilu bojových lodí, na ktorej palubách bolo najmenej 300 mužov. Anglicko chcelo narušiť španielsku nadvládu nad týmto bohatým kusom Nového sveta a odkrojiť si tiež poriadny krajec. Admirál William Penn mal za úlohu dobyť ostrov Santo Domingo. Lenže tam Angličania zistili, že Španieli tiež vedia bojovať a odplávali riadne „rozbití“. Vrátiť sa s nesplnenou úlohou a hanbou domov, si Penn nemohol dovoliť a tak zvolil šalamúnske riešnie. Obrátil provy zverených korábov k Jamajke, ktorú bránila slabá španielska posádka. Na začiatku roku 1665 tu konečne oslávil vytúžené víťazstvo a Anglicko získalo v Karibiku prvé väčšie územie.
    Na piesočnatej pláži vybiehajúcej do mora, čo sa o 27 rokov ukázalo ako veľmi neuvážené, vzniklo v juhovýchodnej časti ostrova nové mesto s názvom Port Royal, Kráľovský prístav. Anglickí páni si boli vedomí, že Španielom sa zabratie Jamajky nebude páčiť a tak hľadali prirodzeného spojenca, ktorý by slúžil ako nárazník, najlepšie namiesto nich. Preto vyhlásili Port Royal za slobodný prístav a postupne sem prilákali stovky bukanierov a pirátov, prevažne anglickej národnosti. Načo obetovať životy vojakov, keď s vidinou koristi môžu proti Španielom bojovať títo divokí muži? Prístav začal rozkvitať, vyrástlo tu mnoho krčiem a nevídane sa darilo aj obchodu. Ďalšie roky vyplnili nájazdy na španielske mestá ako napríklad v jeseni roku 1662, keď asi dvadsať lodí s 900 mužmi vyplávalo pokoriť Santiago de Cuba. Akciu podporila tretinovou účasťou aj vojenská moc v čele s námorným veliteľom Jamajky Christopherom Mingom. Väčšinovým pirátom prekvapujúco nevelil Angličan, ale Holanďan Mansvelt, v tej dobe uznávaný pirátsky kapitán.
    Keď sa mohutná námorná sila doplavila pred Santiago de Cuba, spustila drtivú kanonádu na prístavnú pevnosť Morro. Nasledoval divoký výsadok, keď piráti s bambitkami a šabľami rozstrieľali a rozsekali hŕstku statočných obrancov. Mesto bolo ich a flibustieri sa oddali rabovaniu a znásilňovaniu. Korisť bola však veľmi malá a tak v zlosti mesto zapálili. Pevnosť pri vchode do prístavu naplnili strelným prachom a vyhodili do vzduchu. Až potom sa snáď cítili lepši a vrátili sa na Jamajku.
    Ďalší vývoj sa zaplietol rok potom, čo Londýn vydal nariadenie zastaviť nepriateľstvo voči španielskym územiam a ich korábom. Súčasne Anglicko odvolalo svojho admirála Minga aj s bojovými loďami a Jamajka napriek tomu, že mala anglického guvernéra a vojenskú posádku, bola teraz predovšetkým pirátskou základňou. Ako ale zariadiť, aby anglickí piráti nechali na pokoji španielske lode a mestá? S tým si teraz guvernér Thomas Modyford nelámal hlavu. Musel im ponúknuť iné ciele a aj ich našiel. Okrem Španielov mali v Karibiku dve osady aj Holanďania a tak ďalšia lúpežná výprava smerovala proti ostrovu Curacau. Je zaujímavé, že pirátsky „admirál“ Mansvelt, pôvodom Holanďan, nemal voči príslušníkom svojho národa žiadne zábrany. Akcia jeho desiatich korábov sa zázrakom nestretla s úspechom. Holanďania sa ukázali ako tuhí bojovníci a značne im pomohla aj poloha hlavnej osady Villemstad v dlhej, úzkej zátoke. Mesto ubránili a flibusteri odtiahli s dlhým nosom. Vtedy určite závideli svojím kolegom z francúzskej Tortugy, ktorí preháňali Španielov podľa svojej vôle a nemuseli sa obzerať na záujmy kráľa Slnka, ako ich anglickí bratia na svoju vládu. Mansvelt sa rozhodol povzbudiť svojich kolegov v zbrani nejakou úspešnou akciou a tak roku 1666 nechal v Port Royali vybubnovať, že zbiera mužstvo na výpravu proti stredoamerickým mestám na pobreží Kostariky. Nadšenie medzi anglickými pirátmi nemalo konca kraja a húfne sa hlásili pod jeho zástavu. Oproti tomu však bol sir Modyford z – vyložene protivládnej – výpravy nešťastný a márne Mansvelta prehováral, aby sa vzdal svojho úmyslu. Zakázať mu to nemohol, na to nemal dosť vojakov a nechcel starého piráta dráždiť, keďže silu na Jamajke teraz predstavoval tento Holanďan. Guvernér sa preto uchýlil k milosrdnej, aj keď krátkozrakej lži a do Londýna ohlásil, že Mansveltovi chlapci sa opäť odplavili ničiť a oberať holandské osady.
    Kostarická výprava bola úspešná, súčasne však bola Mansveltovou labuťou piesňou. O rok neskôr totiž starý lotor umiera a na jeho miesto flibustieri zvolili najúspešnejšieho a najznámejšieho piráta všetkých čias, povestného Henryho Morgana. Vtedy mal vraj 32 rokov. Jamajka sa dočkala najväčšieho rozkvetu práve počas jeho pôsobenia. Lenže keď Morgan dobyl v roku 1670 Panamu, bolo to príliš veľké sústo aj pre anglického kráľa Karola II. Španieli zúrili a hrozili vojnou. Anglicko muselo rýchlo niekoho potrestať a prvým na rade bol guvernér Modyford. V londýnskom väzení Tower strávil sedem rokov. Najskôr išlo o pohodlný kriminál, veď guvernér mal nehynúce zásluhy na ničení španielskych dŕžav. Tejto domnienke napovedá aj skutočnosť, že keď ho prepustili na slobodu, vrátil sa na Jamajku vo funkcii najvyššieho sudcu! Čo k tomu dodať? Snáď len toľko, že jeho obľúbenec Morgan získal od kráľa Karola II. šľachtický titul sir a post guvernéra na Jamajke. Avšak od roku 1677 piráti na ostrove skončili, pretože pre nich platil zákaz činnosti. Kto sa nepodrobil, bol stíhaný novozvoleným guvernérom a ten veru vedel so svojimi bývalými druhmi zatočiť. Niektorí flibustierski velitelia sa však nevzdali a ďalej podnikali po starom.
    Sláva anglických pirátov v Karibiku a na Jamajke vyhasla okolo 7. júna 1692. Vtedy pohltilo Port Royal ničivé zemetrasenie. Stavať na piesočnatej pláži je skrátka riziko. Pod vodou v okamžiku zmizli obe prístavné pevnosti, ktoré nasledovalo celé mesto (viz film Syn kapitána Blooda). Katastrofu potom dokončila gigantická vlna tsunami. Zahynulo viac ako 2000 ľudí a pirátsky Kráľovský prístav skončil. Behom niekoľkých tragických okamžikov bol zmetený do morských hlbín.

    Úpadok činnosti flibustierov z Tortugy, Jamajky a ďalších menších dúpiet koncom 17. storočia sa dá doložiť aj tým, že ešte v roku 1681 bol ich počet odhadovaný na 1200 mužov v Karibiku. O tri roky neskôr ich ostalo sotva 600. Pre francúzskych, anglických a holandských guvernérov sa stali príťažou. Španielsku korunu oslabili natoľko, že zďaleka už nemali takú moc ako skôr, takže sa ich chceli zbaviť, veď už svoju úlohu nárazníka splnili. A naviac, po uzatvorení Utrechtského mieru v roku 1713 medzi vyššie menovanými mocnosťami a Španielskom, keď si rozdelili územie Nového sveta, sa z filbustierov stala lovcov lovnou zverou a tak stratili aj poslednú časť relatívnej opory u tej časti guvernérov, ktorí im dosiaľ boli, samozrejme zo zištných dôvodov naklonení ...