o vyhnaní bukanierov z Hispanoly sa vyhnanci pod vedením le Vasseura, bývalého guvernéra St.Kitts, presídlili roku 1620 na Tortugu (Korytnačí ostrov), vzdialenú dve míle od severozápadného pobrežia Hispanoly. Keď sa spojili s prisťahovalcami z ostrovov Nevis a St.Kitts, vznikla akási pirátska republika. Bukanieri sa opevnili, v skalnej časti ostrova vybudovali ťažko prístupnú pevnosť El Palomar (Holubník) a zaviedli prísny režim, lebo už dávno prestali byť v prvom rade garbiarmi a údenármi. Ich hlavným heslom bolo :Nijaká korisť - nijaký zisk! Pretože španielske konvoje chodili dobre strážené, bukanieri z Tortugy boli nútení združovať sa s lovcami-bukaniermi z iných ostrovov, najmä z Jamajky. Poľovnícke skúsenosti a veľmi presná streľba z ich veľko-kalibrových dlho-hlavňových muškiet sa im veľmi zišla. K bukanierskej výbave patril široký - mohli by sme povedať jánošíkovský opasok zo surovej hovädzej kože, za ktorým bola pištoľa (ak bola) a dlhý nôž. V mešci vlastnoručne uliate guľky a v kravskom rohu alebo v svinskom mechúre pušný prach. V prvom období svojho jestvovanie mali aj topane vlastnej výroby. Iba halena a nohavice boli z ,,kúpeného".
    Na loď nastupovali s predpísaným množstvom streliva i pušného prachu. Každý mal presne vymedzenú prácu. Jedlo bolo rovnaké pre najmladšieho plavčíka aj pre kapitána. Kto chýbal pri spoločných nástupoch, alebo kto sa v boji ukázal zbabelým, musel z bratstva von. Áno, bukanieri na Tortuge su hovorili Pobrežné bratstvo (Les fréres de la Cote, Hermanos de la Costa, Brothers of the Cost) a svoju nepísanú ústavu nazvali Pobrežný zákon. Pred delením koristi prisahali na bibliu, že nič nenechali, že všetko odovzdali do spoločnej pokladnice.
    Z výnosu boja sa zaplatila najskôr dohovorená suma majiteľovi (alebo majiteľom) lode a podiely, pripadajúce na druhov, ktorí zahynuli počas výpravy. Tie sa vyplácali príbuzným, ak - pravdaže - dajakí boli. Ak nie, všetko išlo do zásad. Napríklad lodný felčiar, tesár a delmajster dostávali dvakrát toľko  ako obyčajný mornár. Kapitán mal štyri až šesť dielov. Jestvoval aj akýsi druh úrazového poistenia. Za odseknutú pravicu sa vyplácala náhrada šesťsto piastrov, za ľavú ruku päťsto, za stratu nohy štyristo, za vybité oko sto a takisto aj za každý odseknutý prst. (Ktovie, prečo si zrak cenili tak málo, keď Oecmeling ani neuvádza, čo by sa vyplácalo za úplné oslepnutie). Namiesto sumy sto piastrov sa mohol prideliť jeden otrok alebo zajatec. To preto, že sa dal veľmi ľahko speňažiť a na prípadnom výkupnom sa dalo ešte privyrobiť.
    Bukanieri sa úspešne ubránili španielskej trestnej výprave a zahnali päť lodí na útek. El Palmor sa osvedčil a bukanierska odveta, rozhnevaná ešte aj nenávisťou, zaťala Španielom do živého. Pozrime, ako drobné skutky odvahy prešli do polovojnových podujatí, od zúfalého činu polostroskotanca Pierra le Grand a komického Rocka Brasiliana cez veľké výpravy Francois Naua až ku kráľovi filbusty - Henrymu Morganovi.

Dnes je v Tortuge Piratske múzeum. A mesto žije hlavne svojou históriou.

Stránky Tortugy.

Podrobnejšia história Tortugy:
    Asi najznámejšia a vo svojej dobe určite najsmutnejšie známa základňa morských lupičov – flibustierov, bukanierov a odpísaných existencií zo všetkých kútov sveta – bola Tortuga. Tento ostrovček v tvare korytnačky, ako už naznačuje sám názov, leží asi dve míle severozápadne od Haiti, skôr Hispánie či Santo Dominga. Španieli štvali francúzskych bukanierov z ostrova na ostrov ako lovnú zver a tak bolo len otázkou času, kedy sa utlačovaní postavia na odpor. Keď bukanieri našli na juhu Tortugy ideálny úkryt pred Španielmi, využili tamojší prístav k zakotveniu svojich malých pirog.
    V dvadsiatych rokoch 17. storočia žila na ostrove len hŕstka Španielov a tí najprv novým prichodiacim nerobili problémy. Za necelý rok sa Francúzi na ostrove zabývali a to sa Španielom prestalo páčiť. Poslali tajnú správu krajanom do Hispánie a čoskoro tam priplávalo niekoľko lodí s početnými posádkami ozbrojencov. Bukanieri museli opäť utekať. Zmizli v lese a počas noci sa preplavili do Hispánie. Pod lampou býva najväčšia tma a v súlade tým sa bukanieri poukrývali v džungli na severe tohto veľkého ostrova. Španieli ich tak márne hľadali na Tortuge a keď nič nenašli, pochopili, kam asi osadníci ušli. Vojaci Jeho Najkatolíckejšieho Veličenstva opäť vztýčili plachty a nabrali kurz k Hispánii. V džungli však bukanieri vedeli bojovať ako indiáni. Španielskych vojakov privítali zo svojich úkrytov presnou streľbou z dlhých ručníc a spôsobili im značné straty. Potom oblúkom ustúpili k pobrežiu, kde mali schované loďky. Španieli nemali mnoho chutí na ich prenasledovanie, skôr počítali svojich mŕtvych a zranených. Francúzi nasadli do svojich pirog a preplávali úžinu medzi Hispániou a Tortugou. Boli zase doma, odhodlaní ostať tu už natrvalo. Okamžite vyhnali z Tortugy zbytok Španielov a začali s opevňovaním.
    Skalisko nad prístavnou zátokou sa javilo ako prirodzená pevnosť, ku ktorej viedla úzka cestička, takže prístupovú cestu mohla uhájiť hŕstka mužov proti veľkej presile. Neskôr zatarasili aj tento priechod a liezli hore po povrazových rebríkoch. Ako zázrakom tam vytekal bohatý prameň pitnej vody, takže posádka mohla odolávať veľmi dlho.
    Povesť o osídlení Tortugy sa čoskoro rozniesla po celom Karibskom mori a začali sa sem sťahovať aj ostatní kolonisti, na ktorých dopadala tvrdá päsť španielskej Guarda Costas, pobrežnej stráže. Z ostrova Svätého Kryštofa dokonca v roku 1629 nové posily priviezli ako „zápisné“ aj dve bronzové lodné delá, takže neumelá pevnosť bola razom schopná odpovedať na predpokladanú kanonádu nepriateľských bojových korábov. Španieli si však prekvapivo dávali načas, asi si hovorili, že z Tortugy im už bukanieri neutečú. Osadníci Korytnačieho ostrova teda začali svoj nový domov kolonizovať. Pod pevnôstkou si vybudovali osadu a vyrúbali lesy naokolo, aby ich nemohol nikto nepríjemne prekvapiť ani po súši. Zasadili obilie, kukuricu, tabak a ďalšie užitočné rastliny, aby boli sebestační a nemuseli všetko dovážať. S jedlom rástla aj chuť a tak si Tortugčania, ktorí sa medzitým prehlásili za Pobrežné bratstvo, vedomí si dobrého zázemia a sily, skúsili aké to je preháňať nenávidených Španielov. Samozrejme na mori, na mestá si ešte dlhší čas netrúfli. Využívali svoje malé ale rýchle lode a občas im padol do rúk kupecký koráb plný nákladu.
    Španielskym guvernérom okolitých ostrovov konečne došla trpezlivosť a pripravili mohutný protiúder. Zaútočili jednej tmavej noci, keď väčšina Francúzov bola na mori, alebo lovila v lesoch. Bolo ich osemsto, ale neprekvapili osadu podľa svojich plánov. Vylodili sa síce úspešne, ale bukanieri sa bránili ako levy. Čo výstrel, to mŕtvy vojak. Neskôr osadníci ustúpili do pevnosti, odkiaľ pálili na Španielov z oboch diel. Pyšní Španieli si natoľko, že zaútočili na pevnosť spredu. Boli však odrazení s krvavými hlavami a na úpätí kopca zanechali desiatky mŕtvych.
    Hidalgovia zistili, že tadiaľ cesta nepovedie a keď z nich vyprchala počiatočná zlosť, začali premýšľať. Akási múdra hlava dostala nápad pri pohľade na horu na protiľahlej časti zátoky.
    „Vytiahnime na jej vrchol niekoľko diel a odtiaľ tú lúpežnícku bandu rozstrieľame!“ povedal ten vynaliezavý Španiel.
    Aby nápad uskutočnili, mali Španieli so sebou čiernych aj bielych otrokov a indiánov. Netreba dodávať, že šlo o nadľudskú drinu. Biče v rukách pánov neustále svišťali, aby otrokom dodali chuť do práce.
    Našťastie to trvalo dosť dlho na to, aby posádka pevnosti mohla podať správu francúzskym lovcom v džungli a tiež vrátilo sa niekoľko lodí z mora. Ich posádky dávno vedeli od špehov, že nemôžu zakotviť v prístave, preto svoje pirogy zakotvili v opustenej časti ostrova. Tu sa bukanieri spojili s ostatnými a vydali sa k miestu, kde zatiaľ Španieli dokončili prípravy a hodlali vyskúšať dostrel svojich diel. Francúzi počkali na nočnú tmu a potom začali jednať. Vyzuli sa, cez prsia za bandaliére si zavesili bambitky a šable a začali šplhať po druhej strane hory k nepriateľskému táboru. Tí si verili tak, že útok z druhej stany vôbec nečakali a to bola veľká chyba. Ako hovorí jedno vojnové pravidlo, nikdy nič nepredpokladaj, ale over si skutočnosť priamo na mieste! Skôr, kým Španieli stačili vypáliť z diel, ozval sa ich chrbtami divoký pokrik a na zdesených vojakov sa znieslo krupobitie guľôk a hodených nožov. Kým sa zmohli na aký taký odpor, boli rozsekaní šabľami rozbesnených bukanierov a zhodení do hlbín.
    Vojaci hlavného oddielu Španielov, ktorí sa utáborili pod horou, začuli zhora zúfalý krik. Premohlo ich zdesenie. Žeby sám diabol pomáhal tým prekliatym pirátom? Do toho na nich vypálila niekoľko presných delových rán posádka pevnosti a aby bol zmätok dokonalý, tak sa vzbúrili aj španielsky otroci a začali svorne s bukaniermi útočiť na utekajúcich pánov. Porážka bola dokonalá. Z takmer tisícovej armády Španielov dokázala na more uniknúť len hŕstka mužov ...
    Bukanieri vtedy pyšným Španielom predviedli, ako dobre vedia bojovať a to bol len začiatok. O slávnom víťazstve čoskoro vedel nielen celý Karibik, ale aj osady ďaleko za jeho hranicami. Pod prápor Pobrežného bratstva sa hlásili stovky mužov a mnohí z nich sa aj preslávili, napríklad Bartholomew Portugalec, Pierre Le Grand, Rock Brazilec a ďalší.
    V roku 1640 sa stal veliteľom, teraz už flibustier na Tortuge, kapitán Le Vasseur. Dosadil ho síce zástupca francúzskeho panovníka v Karibiku guvernér De Poincy, sídliaci na Svätom Kryštofovi, ale keby sám Le Vasseur nepresvedčil flibustierov a bukanierov o svojej odvahe a veliteľských schopnostiach, nikdy by ho títo drsní chlapci nezvolili do čela Pobrežného bratstva. Okrem iného musel prejsť aj súbojom s predchádzajúcim vodcom ostrovanov, s mužom menom Willis, ktorého v dramatickom dueli zabil mečom. Tak bola Tortuga oficiálne včlenená medzi krajiny francúzskej koruny a pan Le Vasseur sa stal guvernérom. Dal podstatne zlepšiť opevnenie nad prístavom a obsadil ho vojenskou posádkou. Rozkvet ostrovnej republiky pokračoval.
    Po Le Vasseurovi sa v roku 1652 stal novým guvernérom Tortugy pán De Fontenay a vplyvom pochybných rokovaní sa De Poincyho „korytnačka“ oficiálne ocitla pod správou Maltézskeho rytierskeho rádu. Pre Pobrežné bratstvo sa však nič nezmenilo a aj naďalej si žilo podľa svojho.
    Pokiaľ by ste si mysleli, že Španieli nový rád na sever od Hispánie rešpektovali, veľmi by ste sa mýlili. V roku 1654 sa k Tortuge vydala silná španielska flotila. Velitelia akciu dôkladne pripravili, nasadili na ňu množstvo špehov a zaútočili až keď bola väčšina mužov Pobrežného bratstva na lúpežnej výprave mimo ostrov. Použili lesť, keď niekoľko desiatok vojakov prezlečených za rybárov vniklo do jednej z pevností a tam pobilo zaskočenú posádku. Potom obrátili delá na mestečko a druhú pevnosť a zasypali ju ohňom a oceľou. Onedlho do boja zasiahlo aj španielske loďstvo, doposiaľ ukryté za obzorom a paľba sa znásobila. Tortuga horela, avšak jej nemnohí ochrancovia statočne bojovali o každý dom a kúsok zeme. Keď padol veliteľ, zbytok osadenstva sa sám vyhodil do vzduchu. Španieli zvíťazili a hlučne oslavovali.
    O tom ako dlho noví vládcovia na Tortuge vydržali, sa názory rôznych autorov rozchádzajú. Niektorí tvrdia rok, iní šesť. Flibustieri medzitým obsadili iné základne. Malých a opustených ostrovov našli v Karibiku dosť. Bolo ale vecou cti dobyť Tortugu späť. A ako sa ukázalo, nebolo to až také náročné.
    Podľa jednej z verzií sa Bratstvo vrátilo bez jediného výstrelu, lebo Španieli medzitým ostrov opustili. Držme sa ale romantickejšej legendy, ktorá znie takto:
    Jeden z kapitánov Pobrežného bratstva Pierre Francois šiel na to prefíkane. Začal sa predvádzať so svojim korábom okolo tortugských diel. Vždy, v určitú dobu vytiahol na stožiar španielsku vlajku a nechal vypáliť z dela pozdravnú salvu. Aha, povedali si španielski vojaci, máme tu hliadkovú loď, hneď budeme spať kľudnejšie. Múdry Pierre trik opakoval mnoho dní, až vyprchala španielska ostražitosť. Keď získal dojem, že nastal správny čas, začal signalizovať na pevnosť, že časť jeho posádky ochorela, preto potrebuje ošetrenie v pevnosti a zároveň pozval jej veliteľa na pohárik dobrého moku. Ako to dopadlo, netreba rozpisovať. Zdraví chorí náhle ožili a v pevnosti pobili všetkých vojakov, ktorí nemohli pochopiť, že sa na Tortuge znovu menia majitelia. Na veži opäť zaviala vlajka Bratstva.
    Povesť hovorí, že piráti dali Španielom na výber. Buď prechod pod ich prápor, alebo potupný návrat do Havany spojený s očakávaným mučením zo strany inkvizície a všeobecným pohŕdaním. Vojaci a ich skúsený veliteľ po logickej úvahe zvolili prvú možnosť a neoľutovali. Spoločne vybudovali dokonalé opevnenie a veľký prístav. Mesto rozkvitlo a piráti zatápali kupeckým korábom a bohatým španielskym mestám široko ďaleko. Tortuga sa opäť stala dôležitým oporným bodom francúzskej vlády a túto funkciu plnila ešte mnoho rokov.
    Guvernérom sa stal Jeremie Deschamps, za ktorého vlády sa dostal ostrov v polovici 60. rokov 17. storočia pod priamu vládu francúzskej Západoindickej spoločnosti. Po ňom prišiel pán De La Place, ktorý mal zásluhu na „objavení“ bukanierského náčelníka Lolonoisa. Následník pána La Place – Bertrand de Oregon všemožne podporoval flibustierov a za jeho vlády došlo aj k osídleniu celého západného pobrežia Hispánie. Vtedy sa tu smutne preslávil napríklad Edward Mansvelt a hlavne až k nebu stúpala hviezda už uvedeného, po krvi bažiaceho sadistu Francoisa Lolonoisa, ktorý sa pôvodne volal Jean David Nau.
    Zlatý vek Tortugy trval až do osemdesiatych rokov 17. storočia. Vtedy španielska koloniálna moc v Karibiku slabla a útroby ich korábov už dávno nevozili toľko zlata ako predtým. Ešte aj teraz medzi náčelníkmi Pobrežného bratstva žiarili mená ako Pierre de Frasquenay, Francois de Grammont či Holanďan Laurent de Graft. Koncom 17. storočia sa väčšina pirátov a im podobní začala sťahovať za lupom do Tichého oceánu, či už okolo mysu Hoorn alebo cez Panamskú šiju. Ani tam to už nebolo to, čo bývalo a tak sa morskí zlodeji rozhliadali inde. Začali ich výboje do Indického oceánu a význam Tortugy upadol. Zo zaslúžilých morských lupičov sa časom stali poctiví plantážnici a obchodníci.
    Mnoho flibustierskych admirálov Tortugy zavrel hugenotský šľachtic Jean Baptist du Casse, ktorý zavesil svoje nekalé remeslo na klinec po dobytí Cartageny v roku 1697, pravdepodobne po poslednej veľkej flibustierskej akcii v Karibiku. Vďaka ponuke akéhosi odstupného či renty z dvora Kráľa Slnka Ľudovíta XIV., sa stáva oficiálnym admirálom francúzskej bojovej flotily s úlohou chrániť obchodné koráby svojho štátu počas plavieb z Ameriky do Európy.
    Malé množstvo antilských nenapraviteľných lupičov potom už len paberkovalo v chudobných vodách a na slávnu minulosť Tortugy mohli len nostalgicky spomínať v tamojších krčmách.