Koráby morských zlodejov

ko vyzerala klasická loď morských vykorisťovateľov? Samozrejme prešla vývojom.. Lodice pirátov sa údajne nazývali pirogy, z čoho sa dá odvodiť podobnosť s indiánskymi riečnymi pirogami poháňanými pádlami. Keďže pirátske pirogy sa plavili po mori, je zrejmé, že išlo len o pobrežné vody, museli byť mohutnejšie a pevnejšie a mohli niesť na nízkom sťažni aj jednoduchú plachtu. Pádla by na mori pirátom príliš nepomohli, preto ich nahradili veslami, pri čom štíhlosť lodí, ich pohyblivosť a obratnosť ostali zachované. Takéto člny si flibusteri veľmi obľúbili a dosahovali s nimi prekvapujúce úspechy aj oproti omnoho väčším korábom, ktoré boli vyzbrojené množstvom diel.
      Vývoj však pokračoval a pirogy čoskoro pirátom v bojoch nestačili, no napriek tomu ich aj naďalej využívali ako sprievodné plavidlá. Práve vďaka ním mohli morskí zlodeji ukoristiť väčšiu loď, s ktorou potom mohli vyplávať za korisťou aj na druhý koniec sveta.
      Piráti dávali prednosť menším plavidlám s výtlakom 100 až 200 ton, ktoré boli dostatočne rýchle a pritom sa do nich vošla početná posádka. Boli to nenápadné bárky, kutry a postupne aj väčšie a lepšie vyzbrojené korvety, škunery, šalupy alebo brigy. Morskí zlodeji sa len výnimočne plavili na väčších galérach, galeonách alebo fregatách. Tak napríklad povestný William Kidd velil fregate Adventure Galley s tridsiatimi štyrmi delami a posádkou 150 mužov. Iný pirát, Bridgeman alias Avery, dokonca velil anglickej radovej lodi so 46 delami a posádkou 160 mužov. Loď pôvodne nesúcu meno Karol ll. premenoval na Crang. No títo páni patrili skôr k výnimkám, pretože piráti dávali prednosť menším lodiam, ktoré sa dali ľahšie udržiavať. Keďže nemohli vplávať do prístavu a tam si loď opraviť, tak ich vyťahovali na pláž opusteného ostrova a tu ju zbavili nánosov koralov. Z tohto hľadiska bola malá loď omnoho praktickejšia než veľká fregata či radová loď a pod velením skúseného morského vlka, ktorými boli skoro všetci piráti, mala len výhody.
      Veľký počet mužov na pirátskych a korzárskych lodiach mal opodstatnený dôvod. Keďže remeslo zabijaka bolo dosť riskantné, tak úmrtnosť bojovníkov dosahovala vysoké čísla. Nezabúdajme, že Španieli, ktorých sa nám autori pirátskych príbehov snažia ukázať ako neškodných hlupákov, vedeli bojovať. Veď len niekoľko stoviek Španielov odetých v brneniach pokorilo obrovské ríše Aztékov a Inkov. Okrem toho piráti sa plavili prevažne v období 17. a 18. storočia, keď na palubách vyčíňali choroby v čele s obávaným skorbutom (nedostatok vitamínu C; ako ochranu pred touto chorobou dostávali námorníci denne 20 dg kyslej kapusty, čo pokryje dennú dávku vitamínu C), ktorým často podľahlo viac mužov ako španielskym zbraniam v početných šarvátkach. Keď vtedy na obsluhu obchodnej lode stačilo 40 námorníkov, na pirátskej lodi ich bolo potrebných trikrát viac. Samozrejme nie preto, že by boli zlí námorníci alebo menej zruční a nezvládali prácu na lodi, či náchylnejší k chorobám. Jednoducho umierali častejšie, lebo boli vystavení väčšiemu nebezpečenstvu ako námorníci na obchodných lodiach a občas bolo potrebné zostaviť posádku na zajatom plavidle. Ak sa posádka napadnutej lode vzdala bez boja, tak na druhú palubu prestúpil len navigátor, pár dôstojníkov a niekoľko námorníkov, aby sa zajatci nemohli vzbúriť.
      Tu si možno položiť otázku ako toľko mužov na palube mohlo vôbec prežiť pri dlhšej plavbe v takých stiesnených podmienkach a kde získavali zásoby. Treba si uvedomiť, že pirátske lode, na rozdiel od obchodných, neviezli náklad určený na obchodovanie. Pirátska loď mala v podpalubí len zásoby jedla, pitnej vody, strelného prachu a gulí do diel. Zostávalo tam teda dosť miesta pre ubytovanie početného mužstva. Samozrejme, že keď pirátom prialo šťastie a získali z prepadnutých korábov či miest bohatú korisť, potom nebolo na ich lodiach takmer žiadne miesto. Túto dočasnú nepríjemnosť vyvažovalo vedomie, že sú bohatými mužmi , aj keď väčšine z nich rýchlo získaný majetok dlho nevydržal. Svoj podiel na koristi dokázali čoskoro rozhádzať v nevestincoch a krčmách Tortugy či Port Royalu.
      Na záver si urobme malú rekapituláciu lodí a korábov, ktoré piráti, flibusteri, bukanieri a korzári najčastejšie používali.

Piroga
Štíhly čln s veslami, malým sťažňom a jednoduchým oplachtením vratiplachtou a kosatkou. Bez delovej výzbroje, nanajvýš s malým delom na prove.

Kutér
Malá, rýchla a obratná pobrežná plachetnica z 18. storočia s jedným sťažňom a zvislou provou, ktorá výborne krájala vlny. Oplachtenie tvorila vratiplachta, prípadne vrcholová plachta a kosatka. Kutér bol pôvodne využívaný ako rybárska loď, neskôr aj ako strážne plavidlo pre boj s pašerákmi.

Škuner
Rýchla plachetnicová loď z obdobia 18. až 19 storočia bola rozšírená predovšetkým v britských severoamerických kolóniách, hlavne v Bostone. Je to typická malá všestranná loď, ktorá bola veľmi obľúbená medzi pirátmi. Má dva sťažne s vratiplachtami, vrcholovými plachtami a s kosatkami pripevnené k čeleniu. Po roku 1840 sa začali stavať značne väčšie škunery s troma a viac rovnako vysokými sťažňami a výtlakom 2000 – 3000 ton. Škunery, na rozdiel od plachetníc so štvorcovými plachtami, sa mohli lepšie plaviť proti vetru a na obsluhu stačila malá posádka.

Šalupa
Názov vznikol z holandského slova sloep. Za vojnovú šalupu sa označoval plnoplachetník s výzbrojou 10 – 23 diel, briga alebo škuner, neskôr sa tak nazýval špeciálny delový čln. Mrštnú dvojsťažňovú šalupu mali v obľube najmä piráti v oblasti Bahám, ktorí ju využívali ku križovaniu v pobrežných vodách. V košovom rahnoví má niekoľko trojuholníkovitých plachiet upevnených k dlhému čeleniu. Na sťažeň bolo možné napnúť štvorcovú plachtu k lepšiemu využitiu vetra, čo im dodávalo väčšiu rýchlosť. Dnes sa týmto pojmom označuje väčší záchranný čln s veslami na zaoceánskych lodiach.

Korveta
Malá bojová trojsťažňová plachetnica zo 17. až 19. storočia s bárkovou takelážou a výzbrojou 18 až 28 diel na hornej palube. Názov pochádza zrejme z latinského slova corbita, čo znamená obchodná loď. Tento typ korábu sa začal používať okolo roku 1690 najskôr vo francúzskom bojovom námorníctve na prieskum, sprievod lodí a ku korzárskemu boju.

Lugger
Korzármi a morskými zlodejmi veľmi obľúbená rýchla a obratná lodica zo 17. a 18. storočia s výtlakom do 120 ton. Pôvodne rybárske plavidlo s charakteristickým lugovým oplachtením – lichobežníkovými dopredu vysunutými plachtami a s otočnými rahnami na troch sťažňoch.

Fregata
Bojová plachetnica zo 17. až 19. storočia s delami na bokoch väčšinou jednej paluby. Niesla od 24 do 34 diel, výtlak mala do 600 ton. Oplachtenie tvorili rahnové plachty na troch sťažňoch, na besane latinská plachta a od 18. storočia aj vratiplachta. Jej využitie bolo veľké - od útokov na obchodné lode nepriateľa až po obranu pobrežia a doprovod konvojov. Najväčšie fregaty slúžili ako tzv. radové lode, kde sa počet diel pohyboval okolo sto kusov na troch palubách. Piráti z praktického hľadiska využívali skôr fregaty menších konštrukcií s ďaleko nižším počtom diel.

Briga
Dvojsťažňová plachetnica s tonážou do 350 ton a dĺžkou do 40 metrov. Ich zlatá éra prebiehala v rokoch 1700 - 1860. Brigy využívali vo väčšej miere kosatky a stehovky medzi sťažňami, štyri alebo päť rahnových plachiet na oboch sťažňoch a vratiplachtu na hlavnom sťažni. Tie dodávali brigám veľkú rýchlosť a ovládateľnosť. Pre morských zlodejov to bola ideálna loď, keďže bojové brigy uniesli až dvadsať diel.

Galeóna
Ozbrojená loď zo 16. – 17. storočia vyvinutá po roku 1540 v Španielsku z bachratej karaky. Jej zadná nadstavba bola znížená zo štyroch palúb na dve až tri, ktoré na seba plynulo nadväzovali a spoločne s prednou nadstavbou a klasickým „zobákom“ – galiónom s vyrezávanou figúrou patróna lode, dodávali korábu charakteristický a krásny tvar. Galeóna mohla mať výtlak úctyhodných 1000 ton a posádku aj s vojakmi tvorilo až 800 mužov! Výzbroj predstavovalo 50 – 80 diel ráže 18 libier na bokoch a takeláž 3 – 4 sťažne s rahnovými plachtami hlavnými, košovými a brámovými. Bezan (1. zadný sťažeň) a bonaventura (2. zadný sťažeň) niesli latinské plachty, na čelení boli ešte blindy. Prirodzene, že flibusteri a ostatní piráti takéto monštra vo všeobecnosti nepoužívali. Anglické, francúzské a holandské galeóny boli menšie a pohyblivejšie, no neboli pre pirátov vhodnejšie.

Golden Hind - galeóna Sira Francisa Drakea

Džunka
Na záver sa prenesieme na Ďaleký Východ do čínskych morí. Povestné džunky sa tam preháňali nielen po Žltom mori, ale aj po riekach a ich kapitáni sa nebáli vplávať až do Indického oceána. Táto plachetnica má výtlak 200 – 600 ton. Na 2 – 3 sťažňoch naberali vietor rohožové plachty s výstužami z bambusu. Džunky majú skvelé plavebné vlastnosti. Eskadry pirátskych džuniek sužovali tamojšie kraje a víťazili aj nad cisárskymi flotilami. V stretnutiach s európskymi loďami neboli príliš úspešné kvôli delostreleckej prevahe Európanov.