1540 - 1596

    eď Európski moreplavci, ktorí sa chceli napriek moslimskej blokáde dostať ku koreniu, voňavkám a klenotom Orientu, objavili nové územia na druhej strane Atlantiku, zdalo sa, že len málo národov sa bude môcť podieľať na týchto výbojoch. Taliansko muselo brániť Stredomorie pred Turkami, vo Francúzsku prebiehali náboženské vojny a Anglicko potrebovalo svoje lode na vlastných brehoch. O nové svety medzi sebou bojovali len Španielsko a Portugalsko. Konečné rozhodnutie o rozdelení sveta, malo padnúť prostredníctvom pápeža Alexandra VI. Ten proste urobil na mape sveta čiaru, na ktorej západnú časť určil Španielom a východnú Portugalcom. Španieli, ktorým pripadla južná Amerika okrem Brazílie, čoskoro zistili, že sa na tomto území nachádzajú starobylé národy s veľkým bohatstvom zlata, striebra a rubínových dolov ako napríklad Aztéckej ríši v Mexiku, alebo v ríši Inkov v Peru. A tak zakrátko brázdili oceán trojsťažňové galeóny naložené zlatom. Španielski králi tak získali rozprávkové bohatstvo a ich obchodná moc bola zdanlivo neprekonateľná. Keďže Španielsko objavilo juhozápadnú a Portugalsko juhovýchodnú cestu do Indie, bolo možné, že existuje aj severovýchodná či severozápadná cesta. Anglickí moreplavci ju však hľadali dlho.
    Zatiaľčo anglickí panovníci sa neodvažovali prerušiť dobré styky s obávaným Španielskom a sama Alžbeta žiadala, aby sa verejne nepodnikali žiadne nepriateľské útoky proti španielskym kolóniám, nemali anglickí obchodníci vôbec žiadny dôvod rešpektovať túto tichú dohodu, ktorá ich vylučovala z najbohatších krajín sveta. Anglickí piráti boli už známi od pätnásteho storočia, v šestnástom sa z nich stali vlastenci, hajúci národné záujmy. Hranice medzi obchodom a pirátstvom neboli vtedy celkom určené. Niektoré formy pirátstva boli v súlade so zákonom. Kapitán, ktorého olúpil nejaký cudzí koráb, dostal „zatykač“, listinu, ktorá mu dávala právo hojiť si svoje straty na akejkoľvek lodi rovnakej národnosti. Dokonca aj cudzie súdne dvory tieto „zatykače“ uznávali a pirátov, ktorí sa nimi mohli preukázať, pokladali za poctivých obchodníkov, namiesto toho, aby ich obesili. Anglickí moreplavci s loďami vyzbrojenými delami prevádzali korzárske remeslo úplne otvorene a olupovali hlavne portugalské koráby, ktoré sa vracali z Indie. Iní zasa organizovali výnosné lúpežné výpravy do španielskych kolónii, kde súťažili s francúzskymi pirátmi, ktorí už mali s podobnými akciami veľké skúsenosti.
    John Hawkins sa pokúsil ako prvý nahradiť pirátstvo pravidelným obchodom so španielskymi kolóniami. Ako obchodník a námorník od mladého veku sa zúčastnil veľkých výprav k brehom Guineje, kde sa naučil chytať černochov, ktorých potom východne predával na Karibských ostrovoch. Keď sa v roku 1562 vydal na prvú samostatnú cestu, pochytal mnoho černochov, ktorých vymenil v španielskych kolóniách za zázvor a cukor. Prvá cesta z neho urobila najbohatšieho človeka v Plymouthe a druhého najbohatšieho človeka v Anglicku. Na svojej tretej ceste vplával do španielskeho prístavu San Juan vo Verakruze, aby sa zásoboval potravinami. Kým kotvil, priplávalo španielske loďstvo, no Hawkins sa nemohol pustiť do boja, pretože nebol dosť silný a pokúsil sa o vyjednávanie, avšak španielsky miestodržiteľ s ním jednal ako s nepriateľom. Po šťastnom návrate do Anglicka sa obrátil so sťažnosťou na kráľovnú. Alžbeta však na zasadaní svojej rady slávnostne prehlásila, že Hawkins nebol v práve, že španielske vlastníctvo musí byť rešpektované a že moreplavci, ktorí zmluvy dodržiavať, postupujú tak len na svoju vlastnú zodpovednosť. Potom však vzala previnilca so všetkou slávou do svojich služieb a urobila z neho pokladníka anglického námorníctva, ktorému Hawkins priniesol bohaté skúsenosti. Keby však vtedy nezačal Španielsku vzdorovať Francis Drake, bolo by si Španielsko asi ešte dlho udržalo svoju nadvládu na mori.

    Francis Drake bol synom roľníka, no už v útlom veku vymenil pluh za palubu námornej plachetnice. Jeho miesto narodenia ako aj rok je neistý. Prvé predpokladané rodné mesto je Crowndale pri Plymouthe, alebo blízko Tavistocku v grófstve Devonshire.
    Od protestantského otca si po celý svoj život zanechal hlbokú nenávisť k španielskym katolíkom, ktorá zásadne ovplyvňovala jeho zločiny. Vo veľmi krátkom čase sa dostal do pirátskej družiny Johna Hawkinsa, kde sa veľmi rýchlo a úspešne vyučil novému remeslu. Už ako 27 ročný sa stal roku 1567 kapitánom pašeráckej lode, ktorá prevážala ukradnutých čiernych otrokov zo západnej Afriky do karibskej oblasti. Na poslednej výprave ich malú flotilu riadne prehnali Španieli a len Hawkins so svojim korábom a Drake na malej lodi Judith unikli obkľúčeniu. Na obchod s otrokmi totiž mali v tej dobe monopol Španieli a kto sa im plietol do remesla, bol o hlavu kratší, ak ho samozrejme chytili. Keď mu bolo tridsať, velil neobyčajne odvážnej pirátskej výprave do stredoamerickej Panamy. Jeho zvedovia zistili, že Španieli dopravujú na lodiach zlatu a striebro z rozvrátenej ríše Inkov pozdĺž tichomorského pobrežia Južnej Ameriky k panamskej šiji. Na tomto najužšom mieste Strednej Ameriky sa drahý kov prepravoval na chrbtoch mulíc l atlantickému pobrežiu, odkiaľ pod silnou ochranou vojnového loďstva nastupoval na konečnú púť do Španielska. Drake sa rozhodol previesť prekvapivý útok na karavánu už v panamskej džungli, zmocniť sa vzácneho nákladu a previesť ho na svojich lodiach do Anglicka. Smelý plán sa mu, aj cez všetky útrapy, podaril a hneď sa stal jedným z najslávnejších a tiež najbohatších mužov svojej vlasti, i keď svoj najväčší námorný a korzársky čin mal ešte len vykonať.

    Plán na veľkú výpravu po stopách Magalhaesa, spestrenú korzárskym útokom na španielske tichomorské loďstvo, ktoré bolo zdanlivo celkom bezpečné pred akýmkoľvek nepriateľom pri odľahlom juhoamerickom pobreží, zrel v Drakeovej mysli už niekoľko rokov. Jeho hlavným motívom bola jeho nenávisť k Španielom, podporovaná ctižiadosťou a obdivuhodnou odvahou, ktorá bola vzácne skĺbená s rozvahou.
    Prvou podmienkou úspechu bolo úplné utajenie zámeru plavby. Za účel expedície bolo ohlásených hľadanie doposiaľ nezabraných častí Južnej Ameriky. V dobe hlavných príprav rozšíril ďalšiu vymyslenú správu, že má v úmysle plávať do egyptskej Alexandrie.
    A keďže v Španielsku nemali žiadne konkrétne informácie o Drakeovej misii, každý mal o nej svoju vlastnú teóriu. Mendoza, bývalý veľvyslanec kráľ Filipa v Anglicku, veril, že Drakeovým cieľom je „pristanie v Portugálsku“, markíz de Santa Cruz, španielsky vrchný admirál, sa zasa domnieval, že mieri do Brazílie, a len málokto choval naivnú nádej, že Drake pláva priamo k anglickým kolóniám a že sa španielskemu územiu vyhne.
    Čo sa týka financovania výpravy, tak Drakea podporovali niektorí vplyvní anglickí šľachtici ako Sir Christopher Hatton či Sir Walter Raleigh, ale aj samotná kráľovná Alžbeta, ktorá už vďaka nemu zbohatla, prispela na výpravu sumou 20 000 libier a vybavila ho aj korzárskou listinou.
    Drake sa na niekoľko týždňov tajne odobral do Portugálska, kde sa snažil získať podrobné informácie o Magalhaesovej výprave. Po jeho návrate do Anglicka, prípravy expedície vrcholili. Drake veľmi starostlivo vyberal účastníkov náročnej výpravy. Posádky piatich lodí, ktoré tvorili Drakeovú flotilu, sa museli skladať z dobrovoľníkov. Nútené odvody na súkromnú výpravu neboli dovolené a Drake ich ani nepotreboval, lebo námorníci sa do jeho služieb len hrnuli. Mal totiž povesť vynikajúceho a mimoriadne skúseného moreplavca, rázneho ale spravodlivého kapitána a zdatného bojovníka.
    Pre Drakea bol najzložitejším problémom zostavenie dôstojníckeho zboru, pri ktorom musel vziať v úvahu záujmy dvora a anglickej šľachty. Do tejto vybranej spoločnosti patril popredne Thomas Doughty, Drakeov priateľ a vplyvný muž z kráľovninej družiny, ktorý zohral hlavnú úlohu v tragických udalostiach na rovnakom mieste v Južnej Ameriky, kde Magalhaes tvrdo potlačil vzburu španielskych kapitánov.
    Najväčšou loďou Drakeovej flotily bola admirálska galeóna Pelikán, ktorej sám velil. Bola to solídna trojsťažňová plachetnica dlhá asi 30 metrov, široká okolo 6 metrov. Bola dobre ovládateľná, rýchla, vyzbrojená 18 ďalekonosnými delami a ďalšími ľahkými otočnými delami. Pelikán mal nosnosť 100 ton s posádkou o počte 70 – 80 mužov. Čo sa týka ďalších lodí, bola to: viceadmirálska loď Elizabeth, mala nosnosť 80 ton, jej kapitánom bola John Winter; bárka Marigold s 30 tonovou nosnosťou a kapitánom Johnom Thomasom; flyboat s 50 tonovou nosnosťou a kapitánom Johnom Chefterom; a kuter s 15 tonovou nosnosťou a kapitánom Thomasom Moonom. Podpalubia boli napchaté hojnými zásobami, ktoré ukazovali na dlhú plavbu. Nechýbali ani početné náhradné lodné súčasti a plachtovina, najrôznejšie náradia na opravy, dostatok strelného prachu a delových gulí a bohatý arzenál ručných zbraní. Na palubách bolo 164 mužov, z ktorých vedel iba jeden jediný cieľ a účel plavby – Francis Drake.
    Na všetkých lodiach bol zavedený prísny ale spravodlivý poriadok. Predpisy zašli až tak ďaleko, že námorníkom dokonca zakazovali hovoriť sproste a hrať hazardné hry. To ale asi až tak nedodržiavali. Za priestupky a zločiny boli dopredu stanovené odpovedajúce tresty. Napríklad zlodeja ponárali do mora, aby sa dostatočne napil slanej vody, ale neutopil sa. Kto so zlým úmyslom vytasil na svojho druha zbraň, prišiel o ruku. Vrah mal byť priviazaný k svojej obeti a hodený cez palubu. Vedľa trestov však námorníci poznali aj svoje odmeny. Všetci mali zmluvu stanovenú mesačnou mzdou a podielom na koristi. Po víťaznom útoku na nejakú loď, hlavne španielsku, si mohli vybrať všetko, čo bolo voľne na palube, ale lodný náklad bol nedotknuteľný, pretože patril do spoločnej koristi, ku ktorej rozdeleniu malo dôjsť až na konci výpravy a pätina koristi patrila kráľovne.

    Začiatok historickej plavby nebol šťastný. Flotila síce vyplávala z juhoanglického prístavu Plymouth už 15.11.1577 okolo piatej poobede , ale zakrátko sa, ešte pri pobreží, došlo k prudkej búrke, pri ktorej boli poškodené dve lode a preto boli nútení vrátiť sa do Plymouthu a vykonať potrebné úpravy. Druhý krát a už bez ďalších ťažkostí, vyplávala flotila 13. Decembra 1577 a plávala oblúkom okolo Pyrenejského polostrova na Juh. Keď lode minuli Gibraltársky prieliv, bolo všetkým jasné, že údajná plavba do Alexandrie bola len zastieracím manévrom, ale nikto ešte nevedel čoho. 31. Januára , pri Kapverdských ostrovoch Drake prepadol a vyplienil dve portugalské obchodné lode, z ktorých jedna viezla bohatý náklad najrôznejšieho tovaru určeného do portugalských kolónii v Brazílii. Admirál uvítal možnosť doplniť zásoby ukoristenými potravinami a vínom a najviac ho potešilo zajatie kapitána Niňa da Silvy , jedného z najskúsenejších portugalských lodivodov na zámorských linkách do Južnej Ameriky. Tento zajatec preukázal Drakeovi neoceniteľné navigátorské služby, za ktoré sa nedočkal vďaky. Na Kapverdských ostrovoch si mužstvo odpočinulo, previedlo potrebné opravy lodí, nabralo ovocie a čerstvú vodu. Počiatkom februára 1578 vyplávali na juh smerom Brazília.
    Plavba cez Atlantik vyčerpala sily posádky aj zásoby. Samotný oceán lode prekonali za šesť týždňov a potom pokračovali ďalej na juh v dostatočnej vzdialenosti od brehov Brazílie na rady da Silvy. Až začiatkom apríla (15.4. ) sa výprava dostala do bezpečnejšej oblasti a Drake sa rozhodol vplávať hlboko do ústia mohutnej rieky La Plata. Chcel umožniť posádkam odpočinok a doplniť zásoby potravín a vody. Vodu síce v rieke nabrali, ale zakotviť na bezpečnom mieste sa lodiam podarilo až za mesiac a podstatne ďalej na juhu. Dve plachetnice museli vytiahnuť na breh a opraviť, tretiu museli vyložiť a spáliť, pretože bola príliš poškodená. Posádka sa úmrtiami námorníkov natoľko zmenšila, že bolo nutné je doplniť a nadbytočnú loď zničiť. Nálada mužstva bola na bode mrazu, nepridalo k tomu ani zlé počasie, nedostatočná strava a hlavne neukáznenosť a naduté chovanie džentlmenov na čele s Doughtym. Ten už otvorene vystupoval proti admirálovi a rôznymi spôsobmi sa snažil rozdeliť mužstvo na dva tábory, z ktorých ten jeho mal usilovať vo vhodnej chvíli o návrat. Bolo totiž už jasné, že plávajú k nebezpečnému Magalhaesovmu prielivu, no ďalšie plány boli posádke ešte stále utajené.
    Po doplnení zásob čerstvej vody a mäsa, výprava pokračovala v plavbe na juh. Okamžik, kedy už Drake musel prezradiť svoje skutočné zámery sa blížil, čo sa ale mohlo stáť poslednou kvapkou v už tak napätej situácie, podporovanej nespokojnosťou a strachom z nasledujúcich udalostí. Za tejto situácie priplávala, 20. júna 1578 , flotila do prístavu San Julian. Práve tu pred päťdesiatimiôsmimi rokmi prezimoval a rozdrvil vzburu španielskych šľachticov Magalhaes. V časoch keď sem priplával Drake tu už stálo malé prístavné mestečko. A práve tu sa Drake rozhodol definitívne vyriešiť svoj spor s Doughtym. Viedla ho k tomu určite aj snaha nastoliť v mužstve pokoj pred blížiacimi sa udalosťami, ktoré boli rozhodujúce pre prospech celej výpravy. Drake obvinil Thomasa Doughtyho z vlastizrady a z pokusu o život admirála. Rada svedkov potvrdila pred štyridsať člennou posádkou tieto obvinenia a nad bývalým priateľom Drakea bol vznesený trest smrti : „Mal zaslúženú smrť, ako to tu stojí, bez možnosti nechať ho nažive, z dôvodov poukázaných vzhľadom na ostatné okolnosti voči admirálovi.“ Boli tu viaceré možnosti ako vykonať rozsudok, ten mohol byť vykonaný na ostrove, alebo mohol byť odvezený do hlavného prístavu, či navrátený do Anglicka. Avšak vzhľadom na to, že v prípade týchto dvoch možností, by musela byť vybavená loď aj so sprievodnou posádkou, čo si nemohli dovoliť, rozsudok bol vykonaný na ostrove. Pred popravou si odsúdenec prial sa s admirálom ešte naobedovať. Potom sa už pristúpilo k samotnému rozsudku smrti sťatím. Potom bolo jeho telo pochované a na znak toho kto tam leží, sem uložili dva kamene, kde na jednom, bolo vytesané jeho meno. Po tomto incidente sa bol ostrov nazvaný „Ostrov spravodlivosti a súdu“ , námorníci ho však volali Krvavý ostrov.
    20. augusta 1578 priplávali k Magalhaesovmu prielivu. Ostali im už štyri lode, včetne tej, ktorú ukradli Portugalcom. Keďže sa počet námorníkov zmenšoval a potrebovali vyvážiť počty, rozhodol sa túto loď vyložiť a potopiť. Ešte pred vyplávaním do prielivu premenoval svojho Pelikána na Golden Hinde – Zlatá laň. Nebezpečnou úžinou preplávali za 17 dní, no na strane Tichého oceána - Pacifiku (aj keď, ako napísal lodný kronikár, malo by sa radšej volať Búrlivé more ), kde ich zastihol opačný vietor a neznesiteľná búrka. Lode zavialo stovky míľ na juhovýchod a búrka spôsobila skazu ďalšej malej lode s 29 mužmi na palube.
    Počas búrky a po niekoľkých márnych pokusoch zakotviť, sa stratila posledná družka Zlatej lane, druhá najväčšia plachetnica výpravy Elizabeth. Ako sa neskôr dozvedeli, jej kapitán John Winter sa rozhodol vrátiť rovnakou cestou ako prišli a do domovského prístavu priplávali 2. júna nasledujúceho roku . (Avšak jeho návrat veľmi nepotešil anglickú kráľovnú a Winter unikol katovi len vďaka príhovoru Drakea)
    Po ukľudnení mora doprial Drake k smrti unavenej posádke nutný oddych. Do lodného denníka bol vtedy zaznamenaný náhodný, ale dôležitý zemepisný objav, že Ohňová zem je len skupinkou ostrovov a nie je súčasťou veľkého neznámeho južného svetadielu, plného „zvláštnych príšer“ , ako sa vtedy domnievali európski moreplavci a geografi.
    Keď sa posádka zotavila, Francis Drake dal povel k pokračovaniu plavby na sever. Vial priaznivý vietor a vlajková galeóna rýchlo smerovala do oblasti ovládanej bezstarostnými Španielmi, ktorí nemali obavu pred námornými lupičmi, lebo sa v tejto oblasti zatiaľ žiadny pirát či korzár neobjavil. Preto bol útok Zlatej lane celkom nečakaný a prekvapivý. V decembri sa zmocnili veľkej Španielskej nákladnej lode s bohatým nákladom vína, potravín, cédrového dreva a hlavne značného množstva zlata. Bola to vynikajúca korisť, ktorej hodnota, by mohla pokryť celé náklady výpravy. Admirál brilantne využíval všetky svoje pirátske skúsenosti a plienil jednu španielsku loď za druhou. Bez odporu vplával do úplne nechráneného peruánskeho prístavu v Lime, zajal tam tridsať španielskych lodí a po preložení všetkého cenného na Zlatú laň ich vypúšťal bez posádok pred zrakmi zdesených Španielov na voľný oceán, aby ich nemohli použiť pre jeho prenasledovanie. Nakoniec dosiahol a dobyl ľsťou aj veľkú španielsku galeónu s nákladom striebra, zlata a ďalšieho vzácneho nákladu, ktorý prekonal všetky jeho očakávania.
    Keď už bola korisť viac, než dostatočná, začiatkom marca 1579 začal Drake uvažovať o návrate do Anglicka. Avšak Španieli, ku ktorým sa choval z diplomatických dôvodov až gavaliersky a všetkých milostivo prepúšťal, už všade hlásali na poplach a celá flotila ich vojnových lodí sliedila pozdĺž juhoamerického pobrežia, aby ho dopadla. Preto Zlatá laň, po krátkej zástavke kvôli potrebným opravám, zamierila na sever. Ešte pred vyplávaním, prepustil zajatcov a tiež zdráhajúceho sa da Silvu, ktorý mi preukázal neoceniteľné služby. Na slobode ho však za zradu čakalo portugalské väzenie.
    Drake uvažoval o nájdení severného prielivu do Atlantického oceánu, avšak čím viac išli na sever, tým viac bola väčšia zima a po dosiahnutí zemepisnej šírky dnešného San Franciska, sa tohto plánu vzdal a rozhodol sa pre plavbu cez Tichý oceán. Predtým ešte zabral pre svoju kráľovnú časť pobrežia a toto územie pomenoval Albion . Na pamiatku dal odliať a zanechal na pevnine dosku s nápisom oznamujúcim, že toto územie náleží britskej korune.
    Drake viedol Zlatú laň cez Tichý oceán smerom na Moluky a podobne ako Magalhaes nemal k dispozícii mapy, lodivoda ani vlastné skúsenosti z plavby v týchto končinách Pacifiku. Výhodu mal v tom, že poznal rozlohu Tichého oceána a preto námorníci vedeli, že ich čaká dlhá plavba a dobre sa na ňu pripravili. Po dvoch mesiacoch plavby od brehov Severnej Ameriky narazili na prvé tichomorské ostrovy a počiatkom novembra 1579 dorazila Zlatá laň do Ternate , hlavného mesta Molúk. Tam Drake ešte nakúpil niekoľko ton lacného korenia, ktoré sa mu ešte vošlo do už tak preplnenej lode a po nutnom odpočinku a opravách svojej spoľahlivej plachetnice sa vydal na plavbu do Európy po rovnakej trase ako Magalhaesova Victoria.
    Posledným záznamom denníka je 26. September 1580 , kedy Francis Drake zo svojou loďou po vyše 2 rokoch a 10 mesiacov konečne ukončil svoju dlhú, nebezpečnú a slávnu cestu v domovskom prístave Plymouth. Na počesť hrdinov sa rozozvučali všetky zvony a zvonili celý deň.
    Jasot a nadšenie obyvateľov Plymouthu nepoznalo medze a správa o návrate Drakea sa šírila po celom Anglicku. Španieli zúrili a domáhali sa vrátenia ukradnutých pokladov. Kráľovná Alžbeta použila mnoho diplomatických trikov, aby ich ešte viac nepopudila, ale korisť im nevydala. Drake však musel čakať skoro pol roka na jej poctu, kedy ho pasovala do šľachtického stavu. Stalo sa to pri veľkolepej hostine na slávnostne vyzdobenej Zlatej lani. Drake smel sedieť vedľa královny a obdŕžal od nej ako zvláštny prejav priazne jej miniatúrny portrét. Sám jej samozrejme pripravil skvostné dary, najkrajšie a najvzácnejšie klenoty získané počas jeho pirátskej kariéry.
    Korisť z jeho plavby bola naozaj rozprávková. Jej hodnotu je veľmi ťažké previesť na dnešný kurz britskej libry. Celkovo ulúpený poklad bol odhadnutý na 500 000 libier v mene 16. storočia. Z toho asi tretina pripadla kráľovne Alžbete, čo predstavovalo takmer ročné náklady na správu anglického kráľovstva. Každý podielnik výpravy obdŕžal za každú investovanú libru 47 libier. Spravodlivé časti koristi dostali aj námorníci a dôstojníci Zlatej lane. Sám Drake samozrejme získal najväčší podiel, ktorý z neho urobil jedného z najbohatších mužov kráľovstva.

    Sir Francis Drake bol na vrchole slávy a už nemusel zdieľať strasti a nebezpečenstvo moreplavcov. Mal však nepokojnú námornícku krv a srdce korzára a túžil ešte viac presláviť svoju vlasť a pokoriť nepriateľa. Po niekoľkých rokoch sa so súhlasom svojej kráľovny opäť vydal na more a ďalej plienil španielske a portugalské lode a prístavné mesta v Európe a Amerika. Podarilo sa mu rozvrátiť lodnú dopravu medzi Novým svetom a Španielskom a otriasť španielskym trónom.
    Potom čo sa stalo, bola vojna so Španielskom neodvratná. V Španielsku začala inkvizícia súdiť zajatých anglických námorníkov ako kacírov. Francis Drake im spustošil na čele kráľovského loďstva španielske kolónie a potvrdil práva anglických námorníkov na slobodu plavby a viery. Filip rozkázal pripraviť v Cádize veľké loďstvo (Armádu) pre útok na Anglicko. Drake s neslýchanou odvahou oboplával Španielsko a vnikol do opevneného Cádizu a ranami z diel zničil najkrajšie španielske vojnové galéry, ktoré celé tisícročie ovládali Stredomorie. Táto operácia sa stala známou pod názvom „popálenie fúzov španielskeho kráľa“ . Filip bol neoblomný a aj napriek veľkej strate pripravil novú Armádu. Plán Španielov bol dômyselný a veľkolepý. Vojvoda z Parmy, ktorý velil španielskym vojskám v Nizozemsku mal pripraviť výsadkárov v počte 30 000 mužov a vyloďovacie člny pre ich prepravu do Anglicka. Keďže sa však pechota nalodená na ľahkých člnoch nemohla brániť, mali ju cez prepravu cez La Manche chrániť vojnové lode, schopné zadržať každú nepriateľskú loď. Tieto lode dorazili do Nizozemska zo Španielska. Na čelo Armády, ktorá priniesla zo Španielska ďalších 30 000 vojakov, postavili vojvodu z Mediny – Sidónie, vznešeného veľmoža a znamenitého vojaka, avšak bol úplne nevedomý, čo sa týka námorných záležitostí. Anglickému loďstvu velil lord Howard, ktorému veleniu podliehali Hawkins, Drake a Frobisher. Toto loďstvo sa skladalo z 34 korábov, ktoré pre Alžbetu postavil Hawkins. Veľké španielske vojsko priplávalo do Plymouthu v zoskupení, ktoré pripomínalo skôr zošikovanie pozemného vojska. Vojvoda z Mediny si myslel, že premení, podľa vtedajšieho zvyku, námornú bitku v bitku pechoty. Avšak keď sa už pripravovali háky k prirazeniu a neprekonateľná španielska pechota sa už kopila na bojových vežiach, anglické lode začali zaujímať neočakávané postavenie. Drakeové a Hawkinsové koráby plávali v rade za sebou v takej vzdialenosti, že ich nemohla žiadna zbraň zasiahnuť. V tom okamžiku začala tragédia pre španielov. Angličania zahájili paľbu z diel a zúfalý a bezmocný Medina zistil, že zatiaľ čo Anglické dela ho môžu zasiahnuť, on ich nie. Neostávalo nič iné, než prerušiť boj a zamieriť späť do Nizozemska a k vojvodovi z Parmy. Podarilo sa mu uniknúť bez väčších strát. Bitka ostala nerozhodnutá, pretože Anglicko nemalo dostatok paliva. Prepadnutie Anglicka Nizozemským vojskom bolo však stále možné.
    Vojvoda z Parmy však nebol pripravený a potreboval štrnásť dní, avšak keď Anglickí admiráli zbadali španielske vojsko kotviace pred Calais, napadli ich loďami naloženými strelným prachom a dechtom. Španieli, ktorí chceli uniknúť novému nebezpečenstvu ukvapene prerezali kotevné laná a zamierili k Severnému moru. Tam však mnoho lodí poškodili anglické delá a nakoniec prišla ešte aj silná víchrica. Vojvoda sa rozhodol plávať do Írska, do katolíckej zemi, kde dúfal, že sa bude môcť v najhoršom prípade vylodiť a pokúsil sa oboplávať severné Škótsko. Keby bol námorníkom, vedel by, že jeho zúbožené loďstvo takúto plavbu nie je schopné absolvovať. Okrem toho, na palube mnohých lodí nebola už pitná voda. Zmätok sa čoskoro zmenil na skutočnú pohromu a toto zúbožené loďstvo bolo vydané na nemilosť rozbúreným vlnám a skalám. Zo 150 lodí sa do Španielska vrátilo asi 50. Z 30 000 vojakov sa tretina utopila, ďalší boli zabití anglickými delami, alebo zomreli na rôzne choroby. Španielsko tak stratilo svoju nadvládu na mori.
    Toto námorné víťazstvo nebolo však nijako rozhodujúce a Španielsko aj naďalej ostávalo najsilnejšou zemou Európy, zatiaľ čo Anglicko ostávalo iba malým ostrovom bez vojska. Bojovým poľom tohto rozporu sa stalo Francúzsko, rozdierané v tej dobe náboženskými bojmi. Kým Alžbeta bránila francúzskych hugenotov, Filip II. sa pridal na stranu katolíckej ligy. Španielska pechota obsadila Calais a protestantské vojská boli porazené. Na mori sa Angličania pokúsili o novú výpravu do Cádizu a prepadávaním španielskych lodí od Azoru až po Antily stále znepokojovali anglický obchod. Filip však vybudoval novú Armádu a s úspechom prepadli Írsko. V roku 1588 ovládalo Anglicko pocit triumfálneho patriotizmu, ale po porážke anglickej armády írskymi povstalcami a po obsadení prístavov pri prielive La Manche Španielskom sa začal šíriť pesimizmus.
    Za vlády Alžbety dochádza k prvým pokusom o zakladanie kolónii. Jedným z tých ktorí sa o to pokúšali bol aj Sir Walter Raleigh, ktorý na pobreží Severnej Ameriky založil kolóniu Virginia, kde roku 1587 vysadil aj niekoľko osadníkov, no keď sa tam po dvoch rokoch vrátil, nikto ich nenašiel.
    Veľké obchodné akciové spoločnosti, ktoré získavali v niektorých krajinách monopol, začali vzrastať už v 16. storočí. Na sklonku Alžbetinej vlády, v roku 1600 bola založená Východoindická spoločnosť, ktorá mala ako jediná právo obchodovať s prístavmi a ostrovmi v Ázii, Afrike a Amerike od Mysu Dobrej nádeje po Magalhaesov prieliv. Táto spoločnosť nemilosrdne bojovala s Portugalcami a Holanďanmi.
    Čo sa ešte týka Francisa Drakea, v lete roku 1595 vyplával do Karibiku spoločne s Johnom Hawkinsom loďstvom o počte 37 korábov a s čiastočným požehnaním a financovaním kráľovského dvora. Chceli prepadnúť ďalšie španielske kolónie. Avšak v tomto prípade sa im to nepodarilo, pretože už po dosiahnutí Karibského mora umiera na starobu John Hawkins, čo značne postihlo Drakea. Ten sa po dobytí niekoľkých pobrežných malých miest, bez nejakej významnejšej koristi, rozhodol zničiť skvost španielskej zámorskej koruny, mesto Panamu. Avšak Drake už nebol najmladší, a španielom už nenaháňal takú hrôzu ako kedysi. jeho pozemný útok bol odrazený, korzári sa museli vrátiť k lodiam, bez koristi. A aby toho nebolo málo, admirál Drake náhle ochorel a 28. januára 1596 nečakane zomrel.