sedemnástom storočí prežívala Čína pod vládou dynastie Ming ťažké roky. Mongolské (mandžuské) nájazdy zo severu sa stupňovali, zbojstvá japonských pirátov ochromovali obchod, vyľudňovali pobrežie a Európania nahlodávali moc Syna nebies z juhu. Cisárov však nič neodradilo od dlhodobého plánu – pretvoriť Peking na najkrajšie mesto sveta. Nádherné paláce stáli desiatky miliónov liangov zlata a striebra. Nemenej stáli vojenské výpravy na Kóreu a proti Japoncom, na sever proti Mandžuom a na juh proti roľníckym povstalcom. Toto posledné ťaženie bolo najneúspešnejšie. Pospolitý ľud nevládal znášať ustavične rastúce bremeno daní, búril sa, chytal zbraní, prepadával pánske sídla a kántril predstaviteľov štátnej moci. Spojené povstalecké sily pod vedením Li C’-Čchenga v apríli 1644 dobyli hlavné mesto Ríše stredu – Peking. Krátko pred obsadením Purpurového mesta (cisárskej rezidencie) sa posledný mingský cisár S’-Cung obesil. Povstalci vládli v meste len štyridsaťdva dní. Wu San-Kuej, jeden Z mingských generálov, povolal proti ľudovým vojskám Mandžuov – svojich včerajších nepriateľov – v nádeji, že mu dopomôžu k trónu. Mandžuovia povstalcov porazili, Peking dobyli, no na trón neposadili Wu San-Kueja, ale maloleté knieža Š’-Cu, ktoré prijalo titul Šun-Č’. Tak sa zrodila dynastia Čching.
     Mandžuovia šírili panstvo na všetky strany. V priebehu dvoch rokov obsadili krajinu po Jang-C’-Ťiang a zastali na juhovýchodných brehoch. Chýbalo im loďstvo. Ak neboli námorníkmi, ukázali sa byť obratnými diplomatmi. Vedeli, že pánom pobrežia je Čeng Č’lung, pirátsky náčelník, ktorý velí šesťsto lodiam a má na ostrove Sia-men (Amoy) sídlo súperiace s nádherou cisárskeho Purpurového mesta. Vedeli aj to, že Čeng Č‘lung si veľa vytrpel od mingských admirálov a generálov, že Mingovia ho prenasledovali ako najposlednejšieho piráta. Vedeli napokon aj to, že mingské knieža Tang, organizujúce odpor proti Mandžuom na juhu, vNankingu, prijalo Čeng Č’lungovu podmienku: udelenie šľachtického titulu synovi Čeng Čcheng-kungovi. Princ Tang splnil nenávidenému, no mocnému a obávanému pirátovi to, čo sa mu mingský cisársky dvor – kým ešte jestvoval – dlho zdráhal udeliť. Čeng Čcheng-Kung dostal titul Kuo-sing-jie (Nositeľ cisárskeho mena). Holanďania, spojenci Mandžuov, počuli to po svojom a nazvali syna veľkého piráta Koxinga.
     Mandžuovia pochopili, že tromf treba prebiť vyšším tromfom. A to ešte skôr, ako sa Čeng Č‘lung rozhodne proti ním výraznejšie vystúpiť. Poslali k pirátskemu vladárovi posla s pozvaním do Pekingu. Chcú mu vraj odovzdať dekrét, v ktorom ho menujú ťing-nan-wangom (miestodržiteľom južných provincií). Čeng Č’lung odhodil všetky obavy z mandžuskej vierolomnosti a vybral sa do Pekingu. Mandžuovia mu namiesto miestodržiteľského dekrétu dali okovy a posadili ho do kazemát pevnosti pri Čínskom múre.
     Mimochodom: Čeng Č‘lung začínal ako prístavný nosič v Macau. Vrodená čínska podnikavosť ho priviedla k obchodovaniu. O nejaký čas si zadovážil vlastnú loď a s tou sa vybral do Japonska. Úspešne obchodoval s miestnymi kupcami a šľachticmi. Aby posilnil ich dôveru vo svoje podujatie, oženil sa s dcérou bohatého feudála – Tagawou. Tesť mu poskytol veľké prostriedky na nákup vzácnych čínskych a indických tovarov. Čeng Č‘lung si vzal na cestu aj mladomanželku a – viac sa nevrátil. Zakotvil na čínskom pobreží, prikúpil zopár nových lodí, vyšvihol sa na najvýznačnejšieho piráta medzi obchodníkmi a najbohatšieho obchodníka medzi pirátmi. Mal takú dobrú povesť, že mu kupci bohatých miest na rieke Jang-c‘-ťiang zverili na boj proti Mandžuom vyše tritisíc džuniek, sampanov a iných lodíc.
     Len čo sa z Pekingu doniesla zvesť o Čeng Č‘lungovom vyhnanstve, jeho veľká, početne nevídaná flotila sa rozpadla. Mladý Čcheng-kung, v tom čase dvadsaťtriročný, sa ocitol na dne. Každý opúšťal syna zradcu a zapredanca. Aby si zachránil holú kožu, odplavil sa po Jang-c‘-ťiangu v maličkej rybárskej džunke na morské ostrovy. Tam začal – ako otec – od vesla. Úspešne ututlal povesti o tajnom rokovaní svojho otca s Mandžuami a rozšíril správy o jeho utrpení a zásluhách, takže Čeng Č‘lung vyrástol na národného hrdinu. Za takéhoto stavu získaval Čeng Čcheng-kung všade priazeň apodporu. Nijako sa s plánmi netajil. Chcel pomstiť otcovu potupu, čiže bojovať proti Mandžuom a súčasne aj proti iným otcovým nepriateľom – Holanďanom. Keď vyslal poslov do vnútrozemských miest, bohatí kupci mu štedro poskytovali lode, ľudí a peniaze. Chýbali mu iba delá, no tie získaval zajímaním holandských a portugalských korábov. Hoci bol mladý, nevrhal sa voslep so svojou poldruha tisícovou flotilou proti mandžuským posádkam. Utvoril si celú sieť zvedov a strážnych stanovísk od Kantonu až po Šanghaj. Udržiaval aj spojenie s veliteľmi pozemných jednotiek, bojujúcich proti vládnym vojskám.
     Roku 1652 zaútočil na Sia-men. Dobyl nielen prístav a ostrov, ale za necelé dva mesiace mu patrila väčšia časť provincie Fu-ťien. Nasledujúci rok obsadil ostrov Čchung-ming-tao a ovládol dolný tok Jang-c‘-ťiangu a Veľký kanál. Čchingovia v Pekingu sa zhrozili: nebezpečný chaj-tao ide rozčesnúť ríšu na dve časti! Rozčesnúť a potom kus po kuse opanovať!
     Naozaj to tak vyzeralo. Štvrtina Čeng Čcheng-kungovej flotily sa pohla hore prúdom Jang-c‘-ťiangu a obľahla Nanking. Lode priviezli aj delá, jazdecké oddiely a drevo na obliehacie veže. Tesne pred rozhodujúcim útokom na mesto poslal mandžuský guvernér mladému vojvodcovi posolstvo: Ak sa odhodláš zničiť Nanking, dám do nohy pobiť všetkých Číňanov. Čeng Čcheng-kung zaváhal. Ktovie, čo by sa bolo stalo, keby bol podľahol hrozbe a neuspokojil sa len rozbitím mandžuských posádok na okolí. Dobytie Nankingu by bolo stmelilo odbojové sily a možno podnietilo aj víťazný nástup na sever. Ktovie, prečo sa Čeng Čcheng-kung zachoval tak nerozhodne. Obával sa, že v meste nevyvolá povstanie a nezíska potrebnú pomoc? Alebo sami nankingskí kupci ho uprosili, aby radšej odtiahol a zachránil ich životy? Fakt je, že mladý pirátsky admirál odtiahol na pobrežie a tam bašoval. O päť rokov sa síce znova vrátil pod Nanking s veľkým loďstvom, ale už aj Mandžuovia mali silnú, holandskými loďami doplnenú flotilu a zosilnené mestské hradby.
     Čeng Čcheng-kung sa usídlil na ostrove Sia-men ako jeho otec. Postavil si ešte luxusnejší palác a urobil z neho hlavný stan proti mandžuského odboja. Sám vypracúval plány operácií, sám prijímal správy zvedov a hlásenia veliteľov. Svojich ľudí držal na uzde a neváhal ich v prípade potreby obetovať V celých stovkách. S rovnakou dôslednosťou sa vedel postarať o rodiny padlých, ako vedel trestať zbabelosť a nedisciplinovanosť. Rozšíril svoju moc od Žltej až po Perlovú rieku. Zo siete, ktorú rozhodil po čínskych vodách, unikol máloktorý európsky koráb. Pritom tento človek, pred ktorým sa triasol aj trón Čchingov a európski guvernéri, žil v neustálom strachu o svoj život. jeho palác sa hmýril osobnými strážcami. V noci však neveril ani im a sústavne menil miesto nočného odpočinku. (Podobne to robili aj niektorí rímski cisári a tureckí sultáni.) vedel, že Mandžuovia ukladajú o jeho život, a bál sa, že ho zradí najmä dakto z jeho najbližších.
     Keď si Mandžuovia nevedeli s Čeng Čcheng-kungom poradiť na mori, usilovali sa zasiahnuť ho na pevnine. Rozhodli sa pre krutú, ale účinnú taktiku „spálenej krajiny“. Cisár vydal rozkaz, že obyvatelia všetkých osád vzdialených od mora menej ako tridsať li (zhruba dvadsať kilometrov) sa musia pod trestom smrti presťahovať do vnútrozemia. Mnohí obyvatelia nečakali na násilné premiesťovanie a utekali na príbrežné ostrovy a hlavne na Tchaj-wan. Čeng Čcheng-kungovi začalo prihárať. Posádky jeho lodí i pozemské oddiely nachádzali pusté polia, zasypané studne, vypálené obce. A vojaci, znásobovaní veľkým počtom bežencov, museli jesť, obliekať sa, potrebovali drevo na džunky a tisíc iných nevyhnutností, ktoré dodávali Pomorania a ktoré teraz zúfalo chýbali. Namiesto ochotných dedinčanov vítali Čeng Čcheng-kungových bojovníkov zúriví mongolskí jazdci, rýchli a ničiví ako tajfún.
     Veľký chaj-tao sa musel zamerať iným smerom.
     Práve v tom čase prišla k nemu delegácia z Tchaj-wanu, aby oslobodil tamojších Číňanov spod nadvlády Holanďanov. Houng-maou (červenovlasí), ako Číňania Holanďanov nazývali, zaujali ostrov po Portugalcoch. Vyhnali ich práve v roku, keď sa Čeng Čcheng-kung narodil, t.j. roku 1623. Vybudovali na Tchaj-wane prístav An-ping, chránený silnou pevnosťou s hrdým názvom Fort Zeelandia. Zdalo sa, že Holanďania sa cítia za trojitými hradbami tak bezpečne ako v Batávii alebo v inej kolónii. Nedbali, že len čo si sami vybojovali slobodu a vymanili sa spod krutého španielskeho jarma, už do toho jarma tisnú iné národy. Čeng Čcheng-kung poslal holandskému guvernérovi Frederykovi Coyettovi ultimátum: Alebo v pokoji odídete, alebo si váš odchod vynútim zbraňami. Holanďania si, prirodzene, zvolili druhú možnosť. A tak v máji roku 1661 pritiahol Čeng Čcheng-kung so šesťsto loďami pred múry Fort Zeelandie. Víťazný chaj-tao dovolil Holanďanom odísť, no s prázdnymi rukami. Pevnosť a všetko, čo v nej bolo, pripadlo víťazovi.
     Čeng Čcheng-kung sa ukázal ako prezieravý vládca hneď v prvých dňoch obliehania, sťahoval na Tchaj-wan nespokojné obyvateľstvo z pobrežných osád pevniny a plánovite ostrov kolonizoval. Staval cesty, zakladal osady a sústreďoval do nich primitívne pôvodné obyvateľstvo. Mandžuovia sa Čeng Čcheng-kunga neodvážili ani len napadnúť. Zato im veľký chaj-tao nedožičil pokoja, hoci od pirátskych metód prechádzal na obchodovanie, ale iba s Európanmi.
     Rok po dobytí Tchaj-wanu Čeng Čcheng-kung náhle zomrel. O príčinách smrti existuje viacero verzií. Niektorí sa domnievajú, že spáchal samovraždu. Iní v náhlom skone veľkého chaj-taa vidia dlhé prsty čchingského panovníka, iní úklady vlastného syna Čeng-Tinga; Čeng-Ting sa držal na Tchaj-wane až do roku 1683. Mandžuovia vtedy zničili samostatnosť ostrova a definitívne ho pričlenili K Číne.