irátstvo existuje už od dôb, kedy sa prví ľudia vydali na more obchodovať a niekto ďalší, im chcel ich tovar ukradnúť. Jedna z prvých akcii sa udiala napríklad v Hormuzskom prielive v ústí Perzského zálivu, kde lode prenášajúce zlato, striebro, hodváb, korenie, meď a teakové drevo medzi Stredným východom a Indiou, boli prinútené vzdať sa svojho tovaru.
         Medzitým v Stredomorí prví piráti ukoristili Fenickú loď prevážajúcu striebro, jantár, cín a meď z obchodných centier v Sidóne a Tyre. Počas rozkvetu klasického Grécka, boli činy pirátov, ukrývajúcich sa medzi egejskými ostrovmi, zaznamenané aj v dielach Tukytidesa a a Herodosa. Alexander Veľký sa zasa snažil potlačiť Stredoveké pirátstvo v roku 330 pred Kristom, no aj napriek tomu, sa neustále rozrastalo ešte aj v dobe Rímskeho impéria o dve storočia neskôr.
         Sicílski piráti operujúci od južného pobrežia Turecka sa pýšili tisíckami lodí, ktoré útočili na Rímske loďstvo, útočili na Syrakúzy na Sicílii a vyplienili stovky pobrežných miest a dedín okolo Impéria. V roku 78 pred Kristom dokonca zajali mladého Júlia Cézara a držali ho na ostrove Farmakúsa šesť týždňov pokiaľ nebolo vyplatené výkupné. O desať rokov neskôr držali v podobnom smrtiacom zovretí Stredomorský obchod, kvôli čomu v Ríme hrozil hladomor. Táto hrozba bola potlačená v roku 67 pr.Kr., kedy bol Pompeius poverený pirátstvo definitívne zničiť. Zhromaždil flotilu o 270 lodí a vyčistil Stredomorie od pirátov. I keď boli niektorí piráti úspešne presídlení na farmárstvo, ťaženie vyvrcholilo na mori v bitke ďaleko pobrežia Anatólie. Desaťtisíc pirátov bolo zabitých, dobytých štyristo lodí a mnohé ďalších bolo zničených. Potom vojenská hliadka armádnej galéry udržiaval Stredomorie bezpečné pre obchodovanie až do dôb vzostupu Barbarských pirátov Severnej Afriky v šestnástom storočí.
         Khyr ad-Din, známejší pod menom Barbarossa, ktorý spojil Algériu a Tunis pod Ottomanským sultanátom, financoval svoj režim vďaka podpore pirátstva. Pirátski kapitáni vytvorili v Tunise a Algérii špeciálnu sociálnu vrstvu. Ich lode boli financované bohatými patrónmi, ktorí mali podiel 10% na koristi. Jedným z ich najznámejších zajatcov bol autor známeho románu Dômyselný rytier Don Quijote de la Mancha Miguel de Cervantes y Saavedra. Bol zajatý v roku 1575 spolu s jeho bratom Rodrigom a boli väznení päť rokov, kým neboli vykúpení. S príchodom mocných Maurských vojvodcov v Tetuáne a Rabate v roku 1609, sa stalo Maroko novým pirátskym centrom a Alawskí sultáni znova povzbudzovali pirátstvo ako zdroj príjmov.
         Barbarskí piráti používali galéry až do sedemnásteho storočia, kedy im Flámsky odrodilec Simon Danser ukázal výhody plachiet. Toto umožnilo Tuniským a Algérskym pirátom stať sa ešte hrozivejšími. Od roku 1650 zadržali viac než 30 000 zajatcov len v Algérii.
         Piráti pozdĺž Barbarského pobrežia boli dôvodom mnohých vojen medzi Spojenými štátmi a Tripolska (dnes časť Lýbie) v 19.storočí. Briti sa dvakrát pokúsili potlačiť Algérskych pirátov po roku 1815 and definitívne sa to podarilo Francúzom v roku 1830.
         Karibské pirátstvo začalo po vyplienení ríše Inkov a Aztékov Španielmi, kvôli zlatu. Aj ostatné Európske národy sa rozhodli, že chcú podiel na nasledujúcich akciách okupovania nového kontinentu. Avšak ich monarchie neboli ochotné platiť expedície do Ameriky a nechceli riskovať totálnu vojnu zapojením ich loďstva. Riešením bolo vyslanie súkromných expedícii. Boli podporované mnohými osvietencami ako Samuel Pepys a Sir William Penn, otec objaviteľa Pennsylvánie. Títo „korzári“ dostali list z kráľovským erbom, no v podstate to boli licencie na páchanie pirátstva. Mali odovzdať časť ich koristi korune za čo dostali majetky, vyznamenania a tituly. Do tohto obdobia korzárstva možno zaradiť také mená ako Sir John Hawkins, Sir Francis Drake, či Sir Walter Raleigh, slúžiaci kráľovne Alžbete I.
         Obdobie vlády Jakuba I, britského kráľa (1603 – 1625), bolo obdobím mieru v Európe. Monarchie stiahli svoje loďstvá, čo znamenalo, že korzári ktorí vyrazili na more na „vlastnú päsť“, inač povedané piráti, mali len malú šancu, aby ich niekto chytil. Ich počet narastal aj vďaka mnohým nezamestnaným námorníkom, ktorí sa k ním pridali. Pracovali z prístavov pozdĺž Marockého Atlantického pobrežia, ohrozujúc lode v Gibraltárskom prielive, a z Bantry Bay (Írsko) útočili na lode plávajúce cez Anglický kanál. Avšak v rokoch 1614-15, ich Holanďania a Angličania vyháňali von a tí potom ušli cez Atlantik, kde sa stalo pirátstvo neoddeliteľnou súčasťou koloniálnych vojen a obchodu s otrokmi.
         Od tej doby, Británia, Holandsko a Francúzsko zakladali kolónie v Západnej Indii. Počet osadníkov narastal vďaka vojnovým väznom Anglickej občianskej vojny, kriminalistom, kočovníkom, nezamestnaným a sirotám, ktorí tu boli transportovaní podľa zákonov magistrátov. Ostatní prišli dobrovoľne, ako lacná pracovná sila. Tí boli čoskoro nahradení Africkými otrokmi, ktorí boli všeobecne silnejší ako nedostatočne živení, chudobní Európania postihnutí chorobami, a vedeli lepšie zvládať podmienky v trópoch. Presídlení Európania boli hnaní na menšie ostrovy a ostatné neobývané regióny. Konzervovali mäso prostredníctvom údenia nad ohňom metódou, ktorá bola vo Francúzsku známa pod názvom boucaner, čo ich neskôr aj dalo meno bukanieri.
         Keď sa Jamajka dostala pod hrozbu Španielov, korzárska úloha a lode boli ponúknuté práve bukanierom, ktorí síce neboli síce najlepšími námorníkmi, ale zato boli dobrými strelcami z muškiet a zruční v narábaní s mačetou, ktoré používali pri krájaní mäsa. K Britským bukanierom sa pridali Hugenoti , Holanďania a Afričania . Keďže samotní bukanieri boli mnohí bývalými sezónnymi nádenníkmi, nevideli žiadny dôvod vracať otrokov ich majiteľom. A s naozaj medzinárodnou posádkou na palube, nevideli dôvod, prečo by nemali prepadávať lode všetkých národností – aj keď Španielske lode a Španielske kolónie vždy ponúkali najbohatšiu korisť.
         Od roku 1717, obchod v Karibskej oblasti bol paralyzovaný. Obchodné lode nemohli vyplávať bez vojenskej námornej eskorty a pirátstvo seriózne ovplyvňovalo ekonomický vývoj Západnej Indie a Britských kolónii v Severnej Amerike. V septembri 1717, Juraj I. ponúkol amnestiu všetkým pirátom. Tým, ktorí sa sami vzdali do 5.septembra 1718 by bolo odpustené. Boli postavené nové súdy a ten kto sa nevzdal, alebo sa vrátil späť na pirátsku dráhu, boli nemilosrdne vystopovaní Kráľovským vojnovým loďstvom a bývalými pirátmi.
         Koniec éry bukanierov, dal možnosť vzniknúť obdobiu známemu ako „zlatý vek pirátstva“ a trval približne 30 rokov v rozmedzí 1691 – 1724, aj keď pirátstvo kvitlo ešte omnoho skôr na ostrove Tortuga, kde neskôr nastal ešte jeden kratší náhly vzostup pirátstva aj v roku 1820.
         Do obdobia zlatého veku patria všetky známe mená ako Edward Teach, známejší pod menom Čiernofúz, Kapitán Kidd, Bartholomew Roberts, „Kaliko“ Jack Rackham, či najznámejšie ženy pirátky Anne Bonny a Mary Read. Patria sem pirátske akcie v Amerike, v Indickom oceáne, na juhu Číny a pozdĺž západného pobrežia Afriky. Rozmach pirátstva bol dôsledkom mnohých okolností, ako napríklad koniec dlhej vojny medzi Britániou a Francúzskom, čo znamenalo, že prístavy boli plné nezamestnaných námorníkov, pre ktorých nebol dostatok vhodných pracovných príležitostí. Väčšina pirátov, ktorí sa stali súčasťou obecného povedomia, operovali práve v tejto dobe.
         Keď z tohto sveta odišla pirátska metla z počiatku 18.storočia, uchýlili sa mnohí námorní kapitáni ku korzárskej činnosti ako ceste k zbohatnutiu. Korzár, muž či aj celá loď, mal s vládou uzavretú dohodu, ktorá dovoľovala útočiť na nepriateľské lode v dobe vojnového konfliktu. Zmluva ich oprávňovala zajímať lode, ale zahrňovala aj ustanovenie o tom, že vláda bude mať podiel na zisku.
         Táto forma štátom podporovaného pirátstva dosiahla svojho vrcholu koncom 18. a počiatkom 19.storočia. Aj keď sa jednalo o celosvetový jav, korzárstvo bolo obľúbene obzvlášť v amerických vodách. Súperenie medzi európskymi veľmocami a vzostup hnutí za nezávislosť medzi národmi Nového sveta ponúkali mnohé možnosti pre korzárskych kapitánov.
         Vojna o rakúske nástupníctvo v roku 1739 vystavila námorné spojenie Španielska s jeho kolóniami v Novom svete nebezpečenstvu útokov zo strany korzárov a Francúzsko zasa utrpelo veľké straty, keď bol narušený obchod s jej ostrovnými kolóniami v Antilách. Toto rozvrátenie námorného obchodu sa ukázalo byť tak výhodným pre britských a amerických koloniálnych vlastníkov lodí, že opätovné vypuknutie vojnového stavu medzi Francúzskom a Anglickom v roku 1759 bol podnetom k ešte väčšej vlne korzárstva. Koncom sedemročnej vojny v roku 1763 bolo korzárstvo považované za podstatný prvok námorného boja a prístavy na východnom pobreží Severnej Ameriky ako Halifax, Salem či Newport sa stali prosperujúcimi korzárskymi základňami.
         Keď sa severoamerické kolónie v roku 1775 vzbúrili proti Británii, boli námorné sily považované oboma stranami za rozhodujúcu bojovú zložku. Británia koncom 18.storočia udržovala najväčšiu obchodnú flotilu na svete a úspešné zakončenie vojny v kolóniách vyžadovalo získanie kontroly na trasami cez Atlantický oceán. Bolo možné očakávať paralyzujúcu britskú blokádu amerického pobrežia, takže mnohí majitelia lodí videli jedinú svoju šancu na ekonomické prežitie v tom, že sa uchýlia ku korzárstvu. Kolónie nemali šancu sa úspešne postaviť britským námorným silám, a tak sa v boji s Britániou o námornú dominanciu museli spoliehať na európskych spojencov. Celá Amerika dúfala, že dosť veľké straty na britskej obchodnej flotile prinúti obchodníkov vyvíjať tlak, aby konflikt ukončila.
         Francúzska revolučná vojna a kvázi aj vojna medzi Amerikou a Francúzskom umožňovali vhodné príležitosti pre korzárov, ale neschopnosť francúzskej flotily účinne sa postaviť britskej námornej prevahe znamenala, že okolo roku 1802 Francúzi ukoristili len veľmi málo plavidiel. Francúzska invázia do Španielska v roku 1807 urobili zo Španielov spojencov Británie, čím došlo k ďalšiemu obmedzeniu príležitostí pre korzárov. Jedinečná príležitosť pre lodiarov na oboch stranách Atlantiku prišla v roku 1812, kedy Británia a Amerika znovu vstúpili do vojny.
         Vojna, ktorá vypukla v roku 1812 a trvala až do roku 1815, znamenala obrodu korzárstva a do konca roku 1812 začali akcie stoviek britských, amerických a kanadských korzárov ovplyvňovať námorný obchod. Majitelia lodí vysielali na more špeciálne upravené korzárske plachetnice a behom druhého roku vojny dosiahlo korzárstvo svojho vrcholu. Na mori operovalo viac než 500 amerických korzárskych plavidiel, Briti zaviedli systém konvojov, a tak chránili svoje lode pri plavbe cez Atlantik, a koncom roku 1814 zadržala mohutná pobrežná námorná blokáda Američanov v prístavoch. Než bolo v roku 1815 vyhlásené prímerie, stratili britskí lodiari viac než 1000 obchodných plavidiel a americké hospodárstvo bolo v troskách. Mier priniesol opätovné vzkriesenie námorného obchodu, ale hrozba korzárov bola vystriedaná prízrakom pirátov. Korzárstvo bolo využívané ako nástroj novo vznikajúcimi latinskoamerickými štátmi, ktoré boli menej schopné regulovať jeho používanie. Mnoho korzárov z tejto oblasti sa dalo na pirátstvo a obdobie medzi rokmi 1810 a 1830 bolo poznamenané úsilím vyčistiť vody karibskej oblasti a urobiť ich bezpeční pre obchodovanie. Vyčistenie pirátstva v Karibiku znamenalo koniec stáročí konfliktov v amerických vodách, kde morskí vlci – bukanieri, piráti a korzári – prispievali k rozkladu námorného obchodu.
         Aj keď protipirátske ťaženie ukončilo aktivity pirátov v Atlantiku a karibskej oblasti, bola táto činnosť po stáročia ďalej praktikovaná neeuropskými národmi na Ďalekom východe a stále prežíva aj v dnešnej dobe. Indonézske vody sú trvalo zamorené novodobými pirátmi, ktorí sú vybavení rýchlymi motorovými člnmi a strelnými zbraňami. Aj keď metódy sa zmenili, podstata násilností a okrádania na voľnom mori je rovnaká ako za čias Cézara.