Lafittom sa končia väčšie pirátske podujatia: všetko, čo nasleduje - okrem niektorých akcií pri arabských a čínskych brehoch - je už len pomalá agónia. Prirodzene, že pirátstvo sa svojej existencie nezrieka dobrovoľne a ustupuje iba pod silným tlakom lodí.
     V usilovnej plavbe za pirátmi všetkých morí sme takmer zabudli na príchod pary, resp. parného stoja. S parníkmi zaniká vlastne "stredovek" pirátstva. So zavádzaním lopatkových kolies sa začalo tisícpäťsto tokov po tom, ako ich v lodnej doprave použili Rimania. V XVI. storočí to znova skúsil Španiel Blasco de Garey, po ňom o storočie neskôr Francúz Le Blanc. Napokon na začiatku XIX. storočia - po Papinových a Wattových pokusoch - markíz s honosným menom Claude de Jouffry d´Abbans úspešne vyskúšal kolesový parník na rieke Saône. Je známa príhoda, ako pochodil Robert Fulton, keď ponúkol svoj parník Napoleonovi. Malý generál, zaujatý veľkými pirátskymi plánmi na dobytie Egypta, neprozreteľne odmietol. Vývoj sa však nedal zastaviť. Najmä potom, ako roku 1826 vynašiel náš Jozef Ressel lodnú skrutku. Po čase sa zjavili výbušné motory, v poslednom období atómová energia, ale aj tak rýchlosť lodí sa podarilo len strojnásobiť. Iba teraz, keď lode dostávajú krídla a nad hladinami riek a morí sa zjavujú prvé vznášadlá, iba teraz nastáva veľký pokrok v rýchlosti plavby. Zdá sa však, že nič neodstráni plachetnice, ktoré akosi najromantickejšie symbolizujú smäd človeka po diaľkach aj v období prvých vesmírnych plavieb. Plachetnice konali "dobré" služby ešte aj počas prvej svetovej vojny. Nielen služby dopravné, ale aj vyslovene pirátske. Kým však zakotvíme pri Seeadlerovi von Lücknera, zastavme sa pri posledných mohykánoch námorného zboja.
     Spoločníci Jeana Lafitta dostali oficiálne milosť, ale neoficiálne sa im odporučilo opustiť územie Spojených štátov. Niektorí si vzali k srdcu vlastenecké vystúpenie pod New Orleansom a prešli do juhoamerických národnooslobodzovacích oddielov. Lafittov osvedčený delostrelec Beluche to dotiahol dokonca na generála. Iných patriotizmus či revolucionárstvo veľmi nesvrbelo, radšej sa ďalej venovali pašeráctvu na východnom pobreží Kuby. V spolupráci s miestnym obyvateľstvom rozvinuli takú rozsiahlu činnosť, že na seba privolali americkú policajnú akciu. Štyri americké klippery nečakane vtiahli do zálivu Sejuapo a dokonale vyčistili toto pašerácko-pirátske stredisko.
     Jednotlivcov, ktorí v tom čase znepokojovali lode v Karibskom mori, nesmieme vynechať pátra Dominga Muňoza. Bývalého pátra, lebo tento podarený kňaz bol slušným farárom len dovtedy, kým sa v jeho farnosti nezjavila krásna plavovlasá Poľka Wanda. Zaľúbil sa do nej pri prvej omši, na ktorú prišla, a potom prisťahovalkyňu až pri často spovedal. Medzi čiernymi chlapmi bolo o zlatovlasú a pobelavú Wandu desiatky záujemcov. Domingo Muňoz nezaváhal a najvážnejšiemu uchádzačovi dal rozhrešenie dýkou. Wandu vzal na biskupovu plachetnicu a utiekol. Našiel si úkryt na ostrove Aruba, kde sa raz-dva spolčil s podobnými kompánmi, ako bol sám. Spoločnými silami prepadli a zajali francúzsky škuner Emmanuel. Domingo Muňez dal loď premaľovať na čierno, natiahnuť čierne plachty, na stožiar vztýčiť čiernu vlajku, pod ktorou slúžil čierne omše. Ktovie, čo to bol výraz ľútosti, alebo úsilie vrátiť svojmu pirátskemu podnikaniu starý lesk a slávu. < br>      Zaujímavý prípad sa stal s loďou Morning Star (Zornička). Pri návrate z Cejlónu prepadli ju pri ostrove Ascension piráti Benita de Sota. Pirátske plavidlo išlo pod kolumbijskou vlajkou a na čeleni malo podivný názov: The Black Joke (Čierny humor). Morning Star nemohla ani len pomyslieť na odpor. Portugalský náčelník sa neunúval veliť rabovke osobne. Prikázal iba preniesť všetku korisť (bola to hlavne káva, korenie a perly) a posádku i všetkých cestujúcich pobiť. Medzi cestujúcimi boli aj anglickí dôstojníci s rodinami, ktorí cestovali do vlasti na dovolenku. Pirátom sa ich akosi uľútilo a uspokojili sa stým, že ich spútali a popratali do podpalubia. Potom strhli plachty, rahná, popretínali povrazy a na kormu vysypali kotlík žeravého uhlia. Po tejto robote sa spokojne odplavili: nikoho nezabili a predsa neostane ani svedok ich zbojstva. Ale žena jedného dôstojníka stihla do rukáva ukryť malú dýku. Ňou rozrezala mužovi putá a o chvíľu boli všetci zajatci slobodní. Zahasili oheň rozmáhajúci sa na korme a zabránili rozbitiu lode na pobrežných skalách. Napokon sa ako spása objavila náhodná loď a všetkých nešťastníkov zachránila. De Soto sa medzitým náhlil do Cádixu predať ukoristený tovar. Len čo v prístave vystúpil, chmatli ho silné ramená zákona. Neopatrný Portugalčan dostal katovu obrúčku.
     Michel Landresson, nazývaný aj Brecha (Trhák), zajímal lode na pobreží Jamajky a ukoristený tovar vozil na predaj do Bostonu. Dotiaľ sa chodí s krčahom po vodu, kým ho - nechytili Španieli. A tí mali pre takých vtáčikov osvedčený prostriedok: zdvihnúť dva lakte nad zem. Boston sa stal osudným Nathanielovi Gordonovi, vari poslednému bielemu pirátovi, ktorý lovil na otvorenom mori. Nielen lovil, ale aj otrokáril, a tak ho roku 1862 za súhlasu početného občianstva tiež zdvihli dva lakte nad zem.
     Ešte by sme mohli spomenúť Joachima Nettelbecka z Kolbergu alebo kapitána Schümannsa, prípadne iných, ale to všetko je už iba dožívanie, nevládne opakovanie. Rýchle parníky a motorové člny čistia more tak usilovne, že pirátom ostávajú len morské hlbiny. Piráti sa však vždy vedeli prispôsobiť, využiť novú techniku, nuž využili ju aj v tomto prípade. Cestu im ukázal hrdina Vernovho románu kapitán Nemo s ponorkou Nautilus. Vyhliadnuté obete potápal síce ešte primitívnym spôsobom - prerážal im dná ostrým kovovým zobcom, aký býval na rímskych lodiach - ale tomu sa dalo ľahko pomôcť. Zobec sa nahradil torpédom.