Ako sme si už všimli, piráti sa často stávali základnou silou národnooslobodzovacieho boja. Bolo to tak aj v prípade zápasu o samostatnosť Grécka, ktorý sa skončil utvorením samostatného štátu roku 1829. Kým sa K tomuto víťazstvu dospelo, bolo treba prekonať celé storočia drobného pirátskeho odboja a neskôr desaťročia sústredeného námorného i pozemného boja.
     Grécke obyvateľstvo nebolo len živou studnicou pirátstva, ale aj jeho objektom. Najskôr kresťanské mocnosti, potom osmanské impérium a napokon obe tieto sily napádali grécke pobrežia a ostrovy - kvôli väčšej sláve božej. Rád maltézskych rytierov sa časom natoľko rozkonáril, že ešte aj na konci XVII. storočia sa bratia johaniti zapodievali otrokárstvom. Medzi nimi sa vyznamenal zvlášť rytier Téméricourt, "postrach Egejského mora". Jeho nasledovník rytier Crevelier sa chcel držať zásady - nech učeň majstra prevýši. Po niekoľkých malých zbojstvách sa oboril na Naxos, vyplienil ho a pred výkupným či otroctvom neušetril ani kňazov.
     Gréci odplácali podľa zásady oko za oko. Neveľmi rozlišoval medzi tureckými, benátskymi, alžírskymi či neapolskými plavidlami. Pred očami mali neistú budúcnosť a za sebou veľké pirátske tradície od čias Odysea. Krajina bola stále chudobná. Ostrovy sa preľudňovali. V prístavoch a na pobrežiach hrozil útlak a smrť od domnelých priateľov i od skutočných nepriateľov. Čo iné sa dalo robiť, než zachádzať s malými rybárskymi lodicami do opustených zátok a odtiaľ sa vydávať na zboj? Po úspešnom love bolo najlepšie utiahnuť sa do neprístupných skalnatých vrchov. Zem síce nenúkala veľa obživy, ale aspoň spoľahlivé úkryty v jaskyniach, v neprístupných úžľabinách a zároveň stály prílev posíl z vnútrozemia.
     Bieda a geografická členitosť boli otcom a matkou gréckeho pirátstva. Obyvatelia južného, Peloponézu prakticky nezávislí od tureckej moci, sa síce zožierali rozličnými dedičnými bojmi a krvnými pomstami, no vo "vyššom záujme" vedeli spojiť sily a podnikať veľké koristné výpravy. Ich pirátske lode mali aj svojich "osvetových dôstojníkov" - mníchov. Tí horlili predovšetkým za boj proti tureckým lodiam a osadám, ale nijako nebránili prepadávať kresťanské plavidlá. Boli na tom "materiálne zainteresovaní" - z každej koristi brali desiatok.
     Tradičnými základňami kleftov (z gréckeho klephtés - zlodej), gréckych odbojníkov, boli výbežky pevniny a ostrovy pri námorných obchodných linkách. Takú slávu požívali najmä Mélos, Kythéra, Skyros, Ikaria, Karpathos. Ešte aj začiatkom XIX. storočia sa odtiaľ púšťali na more výpravy, ktorých cieľom neboli len obchodné koráby, ale aj pobrežie Cypru, Sýrie a Egypta. Pri tom všetkom Gréci nezanedbávali ani drobné pirátstvo medzi sebou. Epirskí Gréci niekoľkokrát vyplienil Korfu; Manioti, dedičia Sparťanov vyrabovali Kythéru a ikarijskí piráti sústavne brali "úrodu" Z kykladských ostrovov.
     Pirátska mätež a turecké trestné výpravy vyľudňovali grécke pobrežia. Osady sa sťahovali do vnútrozemia pod ochranu väčších miest, alebo silnejších obcí, ktoré stavali strážne veže. Ak poplašné ohne a kúdole dymu zvestovali kedysi starým Grékom perzské nebezpečenstvo, začiatkom XIX. storočia oznamovali to isté, ibaže sa nevedelo akým farbám nebezpečenstvo patrí. Mohli to byť lode maltézskych rytierov, ale i plachetnice tureckého admirála, pašu Ibrahima, plavidlá alžírskych pirátov, plachetnice klefta Zacharia, ktorý mal svoj hlavný stan v slávnej salamínskej úžine, alebo napokon člny Jannisa Kapsisa, ktorý oslobodil od Turkov celý ostrov Mélos. Žiaľ tento grécky pirát a zároveň národný hrdina, ktorého spontánne uznali za vládcu všetci ostrovania a ktorému sa dostalo aj arcibiskupského požehnania, vládol iba tri roky. Ibrahim paša sa nemohol natrvalo vzdať strategického ostrova. S pomocou gréckych regenátov a krátkozrakých pirátov Mélos dobyl a Jannis Kapsis odvisol na tureckom povraze. (Osud hrdinu spodobil najnovšie v románovej podobe súčasný grécky autor Kostas Asimakopoulos.)
     Grécke pirátstvo, pompézne ospievané Byronom v poéme Korzár, neustalo ani po víťaznom národnooslobodzovacom boji. Mladé kráľovstvo si len veľmi ťažko a veľmi pomaly podriaďovalo vzdorné pirátske hlavy. "Je nemožné", oznamoval admirál de Rigny, "aby samojediná loď urazila v gréckych vodách čo i len desať míľ bez toho, aby nebola napadnutá." .