Ako sme si už všimli, piráti sa často stávali základnou silou
národnooslobodzovacieho boja. Bolo to tak aj v prípade zápasu o samostatnosť
Grécka, ktorý sa skončil utvorením samostatného štátu roku 1829. Kým sa
K tomuto víťazstvu dospelo, bolo treba prekonať celé storočia drobného
pirátskeho odboja a neskôr desaťročia sústredeného námorného
i pozemného boja.
Grécke obyvateľstvo nebolo len živou studnicou pirátstva, ale aj jeho objektom.
Najskôr kresťanské mocnosti, potom osmanské impérium a napokon obe tieto sily
napádali grécke pobrežia a ostrovy - kvôli väčšej sláve božej. Rád
maltézskych rytierov sa časom natoľko rozkonáril, že ešte aj na konci XVII.
storočia sa bratia johaniti zapodievali otrokárstvom. Medzi nimi sa vyznamenal zvlášť
rytier Téméricourt, "postrach Egejského mora". Jeho nasledovník rytier Crevelier
sa chcel držať zásady - nech učeň majstra prevýši. Po niekoľkých malých
zbojstvách sa oboril na Naxos, vyplienil ho a pred výkupným či otroctvom
neušetril ani kňazov.
Gréci odplácali podľa zásady oko
za oko. Neveľmi rozlišoval medzi tureckými, benátskymi, alžírskymi či neapolskými
plavidlami. Pred očami mali neistú budúcnosť a za sebou veľké pirátske
tradície od čias Odysea. Krajina bola stále chudobná. Ostrovy sa preľudňovali.
V prístavoch a na pobrežiach hrozil útlak a smrť od domnelých
priateľov i od skutočných nepriateľov. Čo iné sa dalo robiť, než zachádzať
s malými rybárskymi lodicami do opustených zátok a odtiaľ sa vydávať na
zboj? Po úspešnom love bolo najlepšie utiahnuť sa do neprístupných skalnatých
vrchov. Zem síce nenúkala veľa obživy, ale aspoň spoľahlivé úkryty
v jaskyniach, v neprístupných úžľabinách a zároveň stály prílev
posíl z vnútrozemia.
Bieda a geografická členitosť boli otcom a matkou
gréckeho pirátstva. Obyvatelia južného, Peloponézu prakticky nezávislí od tureckej
moci, sa síce zožierali rozličnými dedičnými bojmi a krvnými pomstami, no vo
"vyššom záujme" vedeli spojiť sily a podnikať veľké koristné výpravy.
Ich pirátske lode mali aj svojich "osvetových dôstojníkov" - mníchov. Tí
horlili predovšetkým za boj proti tureckým lodiam a osadám, ale nijako nebránili
prepadávať kresťanské plavidlá. Boli na tom "materiálne zainteresovaní" -
z každej koristi brali desiatok.
Tradičnými základňami kleftov (z
gréckeho klephtés - zlodej), gréckych odbojníkov, boli výbežky pevniny
a ostrovy pri námorných obchodných linkách. Takú slávu požívali najmä
Mélos, Kythéra, Skyros, Ikaria, Karpathos. Ešte aj začiatkom XIX. storočia sa odtiaľ
púšťali na more výpravy, ktorých cieľom neboli len obchodné koráby, ale aj
pobrežie Cypru, Sýrie a Egypta. Pri tom všetkom Gréci nezanedbávali ani drobné
pirátstvo medzi sebou. Epirskí Gréci niekoľkokrát vyplienil Korfu; Manioti, dedičia
Sparťanov vyrabovali Kythéru a ikarijskí piráti sústavne brali "úrodu"
Z kykladských ostrovov.
Pirátska mätež a turecké trestné výpravy vyľudňovali grécke
pobrežia. Osady sa sťahovali do vnútrozemia pod ochranu väčších miest, alebo
silnejších obcí, ktoré stavali strážne veže. Ak poplašné ohne a kúdole dymu
zvestovali kedysi starým Grékom perzské nebezpečenstvo,
začiatkom XIX. storočia oznamovali to isté, ibaže sa nevedelo akým farbám
nebezpečenstvo patrí. Mohli to byť lode maltézskych rytierov, ale i plachetnice
tureckého admirála, pašu Ibrahima, plavidlá alžírskych pirátov, plachetnice klefta
Zacharia, ktorý mal svoj hlavný stan v slávnej salamínskej úžine, alebo napokon
člny Jannisa Kapsisa, ktorý oslobodil od Turkov celý ostrov Mélos. Žiaľ tento
grécky pirát a zároveň národný hrdina, ktorého spontánne uznali za vládcu
všetci ostrovania a ktorému sa dostalo aj arcibiskupského požehnania, vládol iba
tri roky. Ibrahim paša sa nemohol natrvalo vzdať strategického ostrova. S pomocou
gréckych regenátov a krátkozrakých pirátov Mélos dobyl a Jannis Kapsis
odvisol na tureckom povraze. (Osud hrdinu spodobil najnovšie v románovej podobe
súčasný grécky autor Kostas Asimakopoulos.)
Grécke
pirátstvo, pompézne ospievané Byronom v poéme Korzár, neustalo ani po víťaznom
národnooslobodzovacom boji. Mladé kráľovstvo si len veľmi ťažko a veľmi
pomaly podriaďovalo vzdorné pirátske hlavy. "Je nemožné", oznamoval admirál de
Rigny, "aby samojediná loď urazila v gréckych vodách čo i len desať
míľ bez toho, aby nebola napadnutá." .