Kým Etruskovia, Feničania,
Gréci, Rimania, Vandali a iné národy odvážne opúšťali pôvodné sídla a
púšťali sa na ďaleké pozemné i námorné výboje, Číňania zotrvávali v povodí
Jang-c´-ťiangu a Chuang-che. Čudné, ale dlho žili v izolácii od ostatných národov,
hoci členité pobrežie, ostrovy a ústia mohutných riek poskytovali veľké možnosti
plavby aj námorného rozvoja. Možno to súviselo s príslovečným citovým vzťahom
Číňanov k rodnej zemi a možno s krutým otrocko-feudálnym pripútaním roľníkov.
Práve títo utláčaní roľníci okolo
ústí riek a na pobrežiach boli po storočia zdrojom pirátstva. Keď začalo byť jarmo
robôt, poplatkov a iných služieb neznesiteľné, vydávali sa na more, usádzali sa na
neobývaných alebo málo zaľudnených ostrovoch a stávali sa postrachom kupeckých
lodí na príbrežných plavbách. Pravda, neboli jedinými pirátmi, existovali aj
profesionálni chaj-taovia. V Letopise na
bambusových doštičkách sa píše, že panovník Jü z dynastie Hsia (2050 pred n.
l.), polomýtický ako Minos na Kréte, „poslal výpravu na východné more a tá sa
vrátila s bohatou korisťou”.
Po storočia, najmä však v období dynastie Čou (1125-250), mali príbrežnú plavbu pod
kontrolou kmene Liao, ktorých strediskom bola provincia Šan-tung. Veľmi skúsení
plavci mali rýchlejšie lode ako boli bojové koráby mocnárov. Prepadávali najmä
plavidlá s nákladom látok, kovov, vzácnych driev alebo soli. Soľ bola nad zlato, jej
výroba štátnym monopolom. Piráti Liao natoľko rozvracali obchod, že roku 567 pred n.
l. poslali proti nim veľkú trestnú
výpravu. Až po dlhých bojoch sa podarilo pacifikovať týchto neskrotných „rybárov
a solivarníkov”. Filozof Kchung-fu-c´, Konfucius (žil v období úpadku dynastie
Čou), spomína vo svojom diele Lun-jü
(Rozpravy), že veľmi túžil „plaviť sa východným morom, keby nebolo hrozby
chaj-taov”.
Potomci
pirátov, utláčaní „vládne” prisťahovaným obyvateľstvom iných,
poslušnejších kmeňov, vydumali proti trestnej expedícii admirálov Fan Liho a Še
Jüna zaujímavú taktiku. Nechali loďstvo vtiahnuť do ústia Chuang-che a vzápätí ho
zo všetkých strán uzavreli záplavou malých pohyblivých džuniek a ciao-sian
(pltí) prakticky nepotopiteľných. Vládne loďstvo malo ta-č´-ou, veľké ťažkopádne lode. Admiráli
sa museli brániť a iba pozemné vojská im pomohli vyslobodiť sa, no aj tak stratili
takmer polovicu loďstva.
Nezvyčajnou
príčinou pirátstva boli aj bájne Ostrovy blaženosti Pcheng-laj-pao (doslova: miesta,
kde sa prichádza k prapodstate), Fang-čang a Jing-ču. (Obdobu si vybájil
grécko-rímsky starovek i kresťanský stredovek, ktorý umiesťoval Insulae fortunatae
do Atlantického oceánu). Z pokolenia na pokolenie sa verilo, že na týchto ostrovoch
žijú svätí starci, ktorí poznajú tajomstvo nesmrteľnosti. Elixír života mala
obsahovať akási huba, tisíckrát účinnejšia než koreň života žeň-šeň. Z
historických prameňov sa dozvedáme, že mnohé námorné výpravy sa vybrali hľadať
tieto ostrovy aj v období „bojujúcich štátov” (V.-III. stor. pred n. l.), aj za
panovania slávnej dynastie Chan (trvala do III. storočia n. l.). Zjednotiteľ Číny
Čchin Š´chuang-ti vyslal r. 219 pred n. l. pod velením moreplavca Süj-fua a majstra
okultných vied Sü Š´a tisíce chlapcov a dievčat, aby našli bájne ostrovy a
doniesli mu liek proti smrteľnosti. Márne však hľadali dedov - vševedov, márne
snorili za „prapodstatou”. Bez nej sa báli vrátiť a ukázať sa na oči „prvému
vševládcovi”. Usadili sa teda tam, kde boli, a hľadali „podstatu” obživy v
pirátskom remesle.
Popri
soli a drahocennostiach bol hlavným cieľom pirátov se’, hodváb. Číňania ho poznali z pradávnych
čias, už od polovice III. tisícročia podliehal dani. Západné civilizácie sa s ním
zoznámili až v I. storočí n. l. (Rimania nazvali Čínu - Sericum). Iným takým
tovarom bol cche-ti, porcelán, ktorého výroba
sa začala šíriť v čase, keď Rimania stavali ešte len prvé kamenné mosty a
vodovody. Zjednotiteľ Číny podnietil aj inak rozvoj pirátstva. Nahnal desaťtisíc
roľníkov na stavbu Veľkého čínskeho múru. Tí, čo nechceli zložiť svoje kosti
medzi skaly múru ako legendárny čínsky Romeo Fan Si-liang, aby ich potom vyplavovali
slzy nejakej Meng Ťiang-mi, čínskej Júlie, zachraňovali sa útekom na more. Zápisy v
knihe Chou Chan-šu (Dejiny dynastie Chan)
poznamenávajú, že títo beženci boli „kosťou v hrdle námornej plavby“.
S
pirátmi pobrežných kmeňov Jüe urobil poriadok ďalší veľký vládca Wu-ti. Poveril
známych plavcov a generálov tých čias Jen Čua, Ču Maj-čena a iných vybudovať
silné vojnové námorníctvo. Keď sa tak stalo, „Syn nebies“, čiže vládca
Čung-kuo (ríše stredu), použil túto námornú moc jednak na rozšírenie svojej
dŕžavy a jednak proti pirátom. Dva roky sa bránili vyznávači námornej slobody v
ústí Perlovej rieky a na blízkych ostrovoch. Napokon roku 111 vládne sily dobyli aj
sídlo námornej zvole, dnešný Kanton.
Dejiny
Číny najvýraznejšie dokazujú, že pirátstvo prerastalo vo vojnu a naopak. Na
začiatku II. storočia n. l. vypuklo veľké povstanie v provincii Šan-tung. Povstalci
unikli pred presilou cisárskych vojsk na ostrovy, spojili sa s tamojšími pirátmi a
veselo bašovali ďalej, držiac v šachu celý rad prístavov. O pol druha tisícročia
použil túto taktiku pirát Čeng Čeng-kung a stal sa národným hrdinom.
Panovníci
dynastie Chan síce ostro vystupovali proti pirátom, no neváhali prijať aj ich služby.
Najmä pri nadväzovaní obchodných stykov s oboma Indiami a Indonézskym súostrovím.
Číňania ponúkali zväčša hodváb, porcelán, umelecké výrobky a zlato. Vymieňali
ich najmä za perly, niektoré druhy korenia, sklo, liečivé byliny a slonovinu.
Po
mori sa dostalo do Číny aj budhistické učenie i vyslanci krajiny Ta-Čchin (Veľká
Čína) od panovníka An-tuna. Veľká či ďaleká Čína bol podobný názov, akým
Rimania nazvali Sicíliu - Veľké Grécko. An-tun bol akiste Marcus Aurelius, veď ako
adoptívny syn Antonia Pia nosil jeho meno. V tom čase - podľa svedectva a kroniky
Tchaj-ping jü-lan - plavili sa po moriach viac palubové lode lou chuan.
Na školenie ich posádok dal cisár
Wu-ti urobiť umelé jazero s lodenicami a ostatným potrebným zariadením.
V tom
čase stavali podobné lode aj v Japonsku. Ich staviteľmi boli však zväčša lodiari
dynastie Tchang a Suej. Aj príčiny a formy japonského pirátstva boli veľmi
príbuzné: bedári a iní nespokojenci utekali na more a zbojníčili. Ľudové povstania
na pobreží mali prevažne pirátsky charakter. V X. storočí poslal cisársky dvor
proti námornému odboju skúseného admirála Fudžiwara Sumitu, člena cisárskeho rodu.
Samuraj sa však dal povstalcami podplatiť a získať za veliteľa pirátskej flotily.
Bolo treba poslať druhého, nepodplatiteľného, a ten po niekoľkoročnom ťažení
doniesol cisárovi želaný dar - Sumitovu hlavu.
Slávny
čínsky budhistický mních Fa-sien, ktorý sa začiatkom V. storočia n. l. vracal z
Bengálska okolo Cejlónu, Sumatry a Jávy do Šan-tungu na malajskej lodi, bol ohromený
rozmermi vtedajších čínskych korábov. Kupecké plachetnice sa vtedy neplavili
ojedinelo, ale v konvojoch, lebo „je mnoho pirátov a ubrániť sa im môže len viacero
lodí“ (Životopis Fa-siena). Ponor týchto plávajúcich obchodov a skladov bol taký
hlboký, že v Perzskom zálive mohli kotviť len v niekoľkých prístavoch.
V X.
až XV. storočí sa Čína stala námornou veľmocou. Začiatkom XIV. storočia sa Kanton
vyrovnal trom Benátkam. Odtiaľ i z iných prístavov sa vydávali na cestu niekoľko
palubové lode. Na ktorých bývalo aj vyše tisíc námorníkov a vojakov. Vojakov preto,
lebo vo vodách Malajského súostrovia bolo stále veľa pirátov. Čínske lode
poháňali plachty z trstinových rohoží. Upevňovali sa na pevné rahná, čo
umožňovalo meniť polohu plachiet podľa smeru vetra.
V
systematickom organizovaní diaľkového námorného obchodu vynikol najmä cisár
Čcheng-cu z dynastie Ming. Jeho admirál Čeng-che sa v rokoch 1405 - 1433 sedem ráz
plavil do Indočíny, na Cejlón, do Indie a Hormuzu v Arábii. Na každej výprave sa
zúčastňovalo šesťdesiat až sto korábov. Pretože Syn nebies mal záujem o
rozširovanie čínskeho vplyvu v celej Ázii, admirál Čeng-che zakladal vo väčších
prístavoch čínske faktórie a kolónie. Piráti boli prekážkou rozvoja čínskeho
obchodu s inými dŕžavami, a tak ich admirál ničil a zabíjal všade, kde na nich
naďabil. Malajskí a indonézski piráti podnikali odvetné opatrenia na suchu (keď
nemohli na mori proti silným Čeng-cheovým flotilám): ničili čínske faktórie.
Iste
by bolo zaujímavé skúmať, prečo sa Číňania vydali na plavby po Indickom a Tichom
oceáne tak neskoro. Veď vraj už v III. tisícročí jestvoval v Číne akýsi
prístroj, na ktorom „kovový muž ukazoval vždy na juh“. Zdá sa však, že
používanie kompasu v plavbe sa začalo až v našej ére a že potrebu „otvorených
morských brán“ vyvolali arabskí kupci.