Kým Etruskovia, Feničania, Gréci, Rimania, Vandali a iné národy odvážne opúšťali pôvodné sídla a púšťali sa na ďaleké pozemné i námorné výboje, Číňania zotrvávali v povodí Jang-c´-ťiangu a Chuang-che. Čudné, ale dlho žili v izolácii od ostatných národov, hoci členité pobrežie, ostrovy a ústia mohutných riek poskytovali veľké možnosti plavby aj námorného rozvoja. Možno to súviselo s príslovečným citovým vzťahom Číňanov k rodnej zemi a možno s krutým otrocko-feudálnym pripútaním roľníkov.
    Práve títo utláčaní roľníci okolo ústí riek a na pobrežiach boli po storočia zdrojom pirátstva. Keď začalo byť jarmo robôt, poplatkov a iných služieb neznesiteľné, vydávali sa na more, usádzali sa na neobývaných alebo málo zaľudnených ostrovoch a stávali sa postrachom kupeckých lodí na príbrežných plavbách. Pravda, neboli jedinými pirátmi, existovali aj profesionálni chaj-taovia. V Letopise na bambusových doštičkách sa píše, že panovník Jü z dynastie Hsia (2050 pred n. l.), polomýtický ako Minos na Kréte, „poslal výpravu na východné more a tá sa vrátila s bohatou korisťou”.
    Po storočia, najmä však v období dynastie Čou (1125-250), mali príbrežnú plavbu pod kontrolou kmene Liao, ktorých strediskom bola provincia Šan-tung. Veľmi skúsení plavci mali rýchlejšie lode ako boli bojové koráby mocnárov. Prepadávali najmä plavidlá s nákladom látok, kovov, vzácnych driev alebo soli. Soľ bola nad zlato, jej výroba štátnym monopolom. Piráti Liao natoľko rozvracali obchod, že roku 567 pred n. l. poslali proti nim  veľkú trestnú výpravu. Až po dlhých bojoch sa podarilo pacifikovať týchto neskrotných „rybárov a solivarníkov”. Filozof Kchung-fu-c´, Konfucius (žil v období úpadku dynastie Čou), spomína vo svojom diele Lun-jü (Rozpravy), že veľmi túžil „plaviť sa východným morom, keby nebolo hrozby chaj-taov”.
    Potomci pirátov, utláčaní „vládne” prisťahovaným obyvateľstvom iných, poslušnejších kmeňov, vydumali proti trestnej expedícii admirálov Fan Liho a Še Jüna zaujímavú taktiku. Nechali loďstvo vtiahnuť do ústia Chuang-che a vzápätí ho zo všetkých strán uzavreli záplavou malých pohyblivých džuniek a ciao-sian (pltí) prakticky nepotopiteľných. Vládne loďstvo malo ta-č´-ou, veľké ťažkopádne lode. Admiráli sa museli brániť a iba pozemné vojská im pomohli vyslobodiť sa, no aj tak stratili takmer polovicu loďstva.
    Nezvyčajnou príčinou pirátstva boli aj bájne Ostrovy blaženosti Pcheng-laj-pao (doslova: miesta, kde sa prichádza k prapodstate), Fang-čang a Jing-ču. (Obdobu si vybájil grécko-rímsky starovek i kresťanský stredovek, ktorý umiesťoval Insulae fortunatae do Atlantického oceánu). Z pokolenia na pokolenie sa verilo, že na týchto ostrovoch žijú svätí starci, ktorí poznajú tajomstvo nesmrteľnosti. Elixír života mala obsahovať akási huba, tisíckrát účinnejšia než koreň života žeň-šeň. Z historických prameňov sa dozvedáme, že mnohé námorné výpravy sa vybrali hľadať tieto ostrovy aj v období „bojujúcich štátov” (V.-III. stor. pred n. l.), aj za panovania slávnej dynastie Chan (trvala do III. storočia n. l.). Zjednotiteľ Číny Čchin Š´chuang-ti vyslal r. 219 pred n. l. pod velením moreplavca Süj-fua a majstra okultných vied Sü Š´a tisíce chlapcov a dievčat, aby našli bájne ostrovy a doniesli mu liek proti smrteľnosti. Márne však hľadali dedov - vševedov, márne snorili za „prapodstatou”. Bez nej sa báli vrátiť a ukázať sa na oči „prvému vševládcovi”. Usadili sa teda tam, kde boli, a hľadali „podstatu” obživy v pirátskom remesle.
    Popri soli a drahocennostiach bol hlavným cieľom pirátov se’, hodváb. Číňania ho poznali z pradávnych čias, už od polovice III. tisícročia podliehal dani. Západné civilizácie sa s ním zoznámili až v I. storočí n. l. (Rimania nazvali Čínu - Sericum). Iným takým tovarom bol cche-ti, porcelán, ktorého výroba sa začala šíriť v čase, keď Rimania stavali ešte len prvé kamenné mosty a vodovody. Zjednotiteľ Číny podnietil aj inak rozvoj pirátstva. Nahnal desaťtisíc roľníkov na stavbu Veľkého čínskeho múru. Tí, čo nechceli zložiť svoje kosti medzi skaly múru ako legendárny čínsky Romeo Fan Si-liang, aby ich potom vyplavovali slzy nejakej Meng Ťiang-mi, čínskej Júlie, zachraňovali sa útekom na more. Zápisy v knihe Chou Chan-šu (Dejiny dynastie Chan) poznamenávajú, že títo beženci boli „kosťou v hrdle námornej plavby“.
    S pirátmi pobrežných kmeňov Jüe urobil poriadok ďalší veľký vládca Wu-ti. Poveril známych plavcov a generálov tých čias Jen Čua, Ču Maj-čena a iných vybudovať silné vojnové námorníctvo. Keď sa tak stalo, „Syn nebies“, čiže vládca Čung-kuo (ríše stredu), použil túto námornú moc jednak na rozšírenie svojej dŕžavy a jednak proti pirátom. Dva roky sa bránili vyznávači námornej slobody v ústí Perlovej rieky a na blízkych ostrovoch. Napokon roku 111 vládne sily dobyli aj sídlo námornej zvole, dnešný Kanton.
    Dejiny Číny najvýraznejšie dokazujú, že pirátstvo prerastalo vo vojnu a naopak. Na začiatku II. storočia n. l. vypuklo veľké povstanie v provincii Šan-tung. Povstalci unikli pred presilou cisárskych vojsk na ostrovy, spojili sa s tamojšími pirátmi a veselo bašovali ďalej, držiac v šachu celý rad prístavov. O pol druha tisícročia použil túto taktiku pirát Čeng Čeng-kung a stal sa národným hrdinom.
    Panovníci dynastie Chan síce ostro vystupovali proti pirátom, no neváhali prijať aj ich služby. Najmä pri nadväzovaní obchodných stykov s oboma Indiami a Indonézskym súostrovím. Číňania ponúkali zväčša hodváb, porcelán, umelecké výrobky a zlato. Vymieňali ich najmä za perly, niektoré druhy korenia, sklo, liečivé byliny a slonovinu.
    Po mori sa dostalo do Číny aj budhistické učenie i vyslanci krajiny Ta-Čchin (Veľká Čína) od panovníka An-tuna. Veľká či ďaleká Čína bol podobný názov, akým Rimania nazvali Sicíliu - Veľké Grécko. An-tun bol akiste Marcus Aurelius, veď ako adoptívny syn Antonia Pia nosil jeho meno. V tom čase - podľa svedectva a kroniky Tchaj-ping jü-lan - plavili sa po moriach viac palubové lode lou chuan. Na školenie ich posádok dal cisár Wu-ti urobiť umelé jazero s lodenicami a ostatným potrebným zariadením.
    V tom čase stavali podobné lode aj v Japonsku. Ich staviteľmi boli však zväčša lodiari dynastie Tchang a Suej. Aj príčiny a formy japonského pirátstva boli veľmi príbuzné: bedári a iní nespokojenci utekali na more a zbojníčili. Ľudové povstania na pobreží mali prevažne pirátsky charakter. V X. storočí poslal cisársky dvor proti námornému odboju skúseného admirála Fudžiwara Sumitu, člena cisárskeho rodu. Samuraj sa však dal povstalcami podplatiť a získať za veliteľa pirátskej flotily. Bolo treba poslať druhého, nepodplatiteľného, a ten po niekoľkoročnom ťažení doniesol cisárovi želaný dar - Sumitovu hlavu.
    Slávny čínsky budhistický mních Fa-sien, ktorý sa začiatkom V. storočia n. l. vracal z Bengálska okolo Cejlónu, Sumatry a Jávy do Šan-tungu na malajskej lodi, bol ohromený rozmermi vtedajších čínskych korábov. Kupecké plachetnice sa vtedy neplavili ojedinelo, ale v konvojoch, lebo „je mnoho pirátov a ubrániť sa im môže len viacero lodí“ (Životopis Fa-siena). Ponor týchto plávajúcich obchodov a skladov bol taký hlboký, že v Perzskom zálive mohli kotviť len v niekoľkých prístavoch.
    V X. až XV. storočí sa Čína stala námornou veľmocou. Začiatkom XIV. storočia sa Kanton vyrovnal trom Benátkam. Odtiaľ i z iných prístavov sa vydávali na cestu niekoľko palubové lode. Na ktorých bývalo aj vyše tisíc námorníkov a vojakov. Vojakov preto, lebo vo vodách Malajského súostrovia bolo stále veľa pirátov. Čínske lode poháňali plachty z trstinových rohoží. Upevňovali sa na pevné rahná, čo umožňovalo meniť polohu plachiet podľa smeru vetra.
    V systematickom organizovaní diaľkového námorného obchodu vynikol najmä cisár Čcheng-cu z dynastie Ming. Jeho admirál Čeng-che sa v rokoch 1405 - 1433 sedem ráz plavil do Indočíny, na Cejlón, do Indie a Hormuzu v Arábii. Na každej výprave sa zúčastňovalo šesťdesiat až sto korábov. Pretože Syn nebies mal záujem o rozširovanie čínskeho vplyvu v celej Ázii, admirál Čeng-che zakladal vo väčších prístavoch čínske faktórie a kolónie. Piráti boli prekážkou rozvoja čínskeho obchodu s inými dŕžavami, a tak ich admirál ničil a zabíjal všade, kde na nich naďabil. Malajskí a indonézski piráti podnikali odvetné opatrenia na suchu (keď nemohli na mori proti silným Čeng-cheovým flotilám): ničili čínske faktórie.
    Iste by bolo zaujímavé skúmať, prečo sa Číňania vydali na plavby po Indickom a Tichom oceáne tak neskoro. Veď vraj už v III. tisícročí jestvoval v Číne akýsi prístroj, na ktorom „kovový muž ukazoval vždy na juh“. Zdá sa však, že používanie kompasu v plavbe sa začalo až v našej ére a že potrebu „otvorených morských brán“ vyvolali arabskí kupci.